Prvého októbra opustil náš svet legendárny český spevák, majiteľ 42 Slávikov a osobnosť medzinárodných rozmerov, Karel Gott. Ako to už pri ľuďoch podobného kalibru – či už z hľadiska popularity, umeleckých kvalít, alebo, nazvem to schopnosti byť človekom – býva, zdvihli sa naprieč spoločnosťou okrem smútku vlny nostalgie, analyzovania jeho kariéry a hlasného vyjadrovania obdivu k jeho úspechom.

Je potrebné vôbec spomínať jeho prínos pre hudobný svet a s ním spojený záujem zahraničia o Českú republiku? So všetkou úctou k Čechom, o koľko ľudí menej by vedelo, kde presne leží ich štát, keby nebolo Maestra?

Áno, Maestro, jedna z prezývok, ktorú si za svoj život vyslúžil. Božskej Kája, Goťák či československý popový kráľ – to boli ďalšie, ktoré k jeho tvorbe a životu neodmysliteľne patria. To bol aj môj prvý pocit (ktorý pretrváva doteraz), keď som sledoval, čo sa nielen v našich končinách deje po jeho smrti. Skon československého popového kráľa mi veľmi silno pripomenul udalosť z môjho detstva, ktorá vyvolala podobný ošiaľ naprieč celým svetom. Mám na mysli úmrtie Michaela Jacksona, svetového kráľa popu, ktorý zomrel v júni roku 2009 – pravdaže v inom veku a za iných okolností. K paralele medzi Gottom a Jacksonom sa ešte vrátim v ďalších riadkoch.

Gott spájal spoločnosť naprieč generáciami, skrz názorové či sociálne skupiny. Poznateľnosť jeho mena na území bývalého Česko-Slovenska sa v percentách takmer určite blíži k stovke. Vie si niekto predstaviť svadbu, oslavu či inú tanečno-zábavnú príležitosť, kde by nezahrala aspoň jedna jeho pieseň typu Kávu si osladím či Lady Carneval? Kto si spomenie na legendárny film Pelíšky bez toho, aby aspoň na chvíľku nepomyslel na melódiu piesne Trezor? Skôr narodených, ale našťastie i mňa zas v mladosti sprevádzala Včelka Mája. A mohol by som pokračovať…

Celý rad piesní spievaných zamatovým hlasom, za ktoré získaval zaslúžené ocenenia a uznanie aj ďaleko za hranicami Českej a Slovenskej republiky, však nie sú zďaleka všetkým, čím Gott zaujal. Nemám na mysli bulvárne články o jeho románikoch so ženami, ani to, ako sa na záver života obdivuhodne postavil zákernej a takmer nevyliečiteľnej chorobe (ako inak, s úsmevom na tvári). Maestro bol pre mnohých archetypom úspešného človeka, ktorý z kariérneho hľadiska dosiahol asi úplne všetko to, no aj tak si zachoval svoju ľudskú tvár. Aj napriek božskému priezvisku teda ostal Gott človekom. I ľudia z jeho najbližšieho okolia, či už rodinného alebo profesionálneho pripomínajú, že ku každému pristupoval s rešpektom. Ani ja si Karla Gotta nedokážem spojiť s arogantným či povýšeneckým vystupovaním. Nikdy nedával najavo svoje postavenie a nesnažil sa manipulovať ľuďmi či verejnou mienkou – hoci na to mal perfektne vytvorené podmienky, ak sa bavíme o jeho osobnej autorite či dosahu jeho vyjadrení.

A práve tu sa nachádza spomínaná paralela s Michaelom Jacksonom – obaja mali utvorený autentický názor na dianie okolo nich, v politike a vo svete. Názory oboch sa do istej miery vymykali oficiálne diktovaným „pravdám“. Obaja sa dokázali verejne vyjadriť ku kontroverzne vnímanej téme Iluminátov, ale i iných skupín osôb, ktoré ovplyvňujú dianie vo svete. Nejeden politik v minulosti určite túžil po nejakej forme podpory od Gotta, ten to však nikdy neurobil, čo ešte viac zvýrazňuje jeho veľkosť. Ako som už naznačil – názory na danú problematiku mal a nebál sa ich nahlas povedať, a to dosť konkrétne.

„Beh tohto sveta riadi ilumináti, osvietenci sväté poriadky a lóže. Ide o osoby, ktoré určujú, kto bude robiť politiku a ostatné je už len veľké divadlo“, povedal v rozhovore z roku 2001 a spomenul aj, že sa rútime do novej orwellovskej totality.

Rozhovor bol v roku 2017 uverejnený opäť. Postaral sa o to český server Lidovky. Za následok to malo vyvolanie mediálneho šialenstva, na ktorého čele bol šéf mimovládky Evropské hodnoty Jakub Janda, a ktorý o Gottovi tvrdil, že mu preskočilo:

„Úspech v jednej pracovnej oblasti vôbec neznamená, že sa inak nebudete chovať pobláznene a nebezpečne. Karel Gott je síce kultúrnou legendou, ale keď verejne propaguje tie najhnusnejšie konšpiračné teórie, tak robí pre českých extrémistov a ruské destabilizačné záujmy viac práce ako Aeronet alebo Parlamentí listy dohromady. Je to smutný koniec.“

V roku 2010 bol hosťom diskusnej relácie Hydepark na ČT24, počas ktorej sa vyjadril v tom zmysle, že okrem oficiálnej literatúry existujú aj iné zdroje na internete, alebo že si má každý človek dlhodobým pozorovaním skladať vlastnú názorovú mozaiku na tú-ktorú vec či udalosť. Hovoril taktiež o prirodzenom a periodickom opakovaní ľudskej histórie, avšak poukázal na vždy inú formu týchto dejov a spôsobov manipulácie. Západnými veľmocami deklarovaný boj proti terorizmu hodnotil ako obchod, ktorý dá do pohybu svetové financie za účelom potreby poraziť neviditeľného a nekonkretizovaného nepriateľa. To používajú podľa Gotta demokratické štáty ako zámienku pre uťahovanie slobody a voľnosti, ktorú je potrebné „obetovať v rámci boja proti spoločnému nepriateľovi”. Dodal aj to, že s nepriateľom sa častokrát nakoniec dokázateľne obchoduje. Na záver ešte spomenul, že na pochopenie väčšiny udalostí je potrebné sledovať správy o ekonomike a finančné pohyby v nej. Nebál sa otvorene hovoriť ani o migrácii, o ktorej v roku 2016 povedal, že ide o plánované sprisahanie svetových mocností.

V knihe Ako to vidí Gott – rozhovor na lodi z roku 1992, sa otvorene vyrozprával k téme židovskej otázky. Podľa Gotta tak okrem Iluminátov vládne svetu i židovské podsvetie:

„Veľké židovské rodiny vždy roztáčali kolesá dejín.” A podľa Gotta to boli práve oni, kto vlastnil veľké svetové banky, a hýbali tak finančníctvom sveta. Jednou z najväčších zásluh Židov je objavenie Ameriky. Židia boli zakaždým automaticky na strane americkej revolúcie, na strane Washingtonu, pretože práve v Amerike chceli založiť nový Jeruzalem. Americkí židovskí spisovatelia oslavovali USA ako novú zasľúbenú krajinu. V knihe spomína i na časy, ktoré prežil v USA. Dodnes tam podľa neho existuje jasnejšia manipulácia s masami než kdekoľvek inde: „Je to typická kapitalistická diktatúra konzumnej spoločnosti“.

Karel Gott bol v tomto smere na tunajšie pomery veľmi odvážny:

„Som presvedčený, že zvlášť v posledných storočiach nejde o žiadne omyly, naopak politika sa odvíja podľa presných scenárov, nič sa nedeje náhodou, aj to najhoršie ako vojny. Vždy je o víťazoch rozhodnuté dávno dopredu.”

Časť spoločnosti Gotta vníma ako oportunistu, keďže bol tým, kto nahlas čítal Antichartu a podpísal sa pod ňu. Speváčka Marta Kubišová v rozhovore po jeho smrti však uviedla, že sa jej Karel Gott snažil hneď niekoľkokrát vysvetliť, ako veľmi ho to mrzí. Český kardinál Dominik Duka sa pár dní pred spevákovou smrťou vyjadril, že hoci Gott nebol členom Charty 77, mal ju tajne finančne podporovať. A ako sa roky po udalosti z roku 1977 k nej vyjadril on sám?

„Za jednou vecou si stáť nemôžem. To, keď so mnou niektorí ľudia majstrovsky manipulovali a ja som tomu nečelil dôraznejšie. Napríklad takzvaná Anticharta, to bol vrchol manipulácie. Proste nás tam nahnali, poslali predtým za mnou ľudí, ktorí mi nepovedali celú pravdu. Slovo Anticharta nikdy predtým nezaznelo.“

V rozhovore z roku 2019 sa k sedemdesiatym a osemdesiatym rokom vrátil týmito slovami:

„Keď niekto vedel v tom chodiť, tak nekričal protestsongy, keď teraz viem, že by som za to dostal zákaz a nesmel by som na javisko. Takže môj protest by asi nebol nič platný… Keby ma nepustili na javisko, aby som ten protest predviedol… Takže som to pokladal za zbytočné, stať sa protest spevákom a autorom, aj keď napríklad niektorí odišli, pesničkári, ktorí mali v tom texte akúsi výpoveď k situácii a protestujúc, aj keď básnicky, tak predsa len natvrdo. Tak tí samozrejme museli počítať s tým, že budú mať problémy. Ale keď odídu do zahraničia, tak nám nie sú nič platní. Nehnevajte sa na mňa, kto im fandí, tak to musí rovnako pochopiť. Že čo je mi platné, keď je v inej krajine niekto básnikom… To nejde, ten patrí tu, k tejto zemi a týmto jazykom… A jeho poslanie je tu, pretože tu sa narodil, tu žil a tu pociťoval tie situácie, vnímal ich a odovzdáva nejaký svoj pocit.“

A čo Gottov vzťah k Slovákom? Ten bol podľa všetkého vrelý a vďačný. V roku 2014, krátko po oslave jeho 75. narodením sa stal čestným občanom Bratislavy. Karel Gott si čestné občianstvo Bratislavy veľmi cenil. Bratislavu mal rád, niekedy hovorieval, že bola jeho druhým domovom.  

„Pre mňa je to slávnostný okamih, môžem napísať aj knihu, čo všetko som v Bratislave prežil.“

V roku 1966 sa totiž v hlavnom meste stal víťazom prvej Bratislavskej lýry s pesničkou Mám rozprávkový dom. O tri roky neskôr tu získal bronzovú lýru za pieseň Hej, páni konšelé. Na svojom webe stránka Petržalčan.sk píše:

„Bratislava je pre mňa druhým domovom, pretože tu sa pre mňa odohrali medzníky na mojej 55-ročnej dráhe speváka.“

Koncert Lýra 50 – Mám rozprávkový dom bol v roku 2016 poctou slávnym pesničkám a interpretom. Elegantným záverom večera bolo práve vystúpenie Karla Gotta. V roku 2018 známy spevák stelesnil jednu z hlavných postáv v rozprávke Dušana Rapoša Keď draka bolí hlava, kde si zahral spolu so slovenskou herečkou Kamilou Magálovou a so svojou staršou dcérou Charlotte Ellou Gottovou. Ja iba doplním a pripomeniem jeho pieseň s Darinou Rolincovou. Česko-Slovenský tandem naspieval Zvonky štěstí.

„Přepočítal jsem svoje dny

a zjistil, že mi jich ještě pár zbývá

a nic nekončí dokud se zpívá“

To je úryvok textu jednej z jeho posledných piesní, ktorá nesie názov Ta pravá. Dovolím si to prepojiť s názvom piesne, ktorú koncom minulého storočia naspievala kapela Orlík s vtedy ešte mladým Danielom Landom pri mikrofóne: „Karel Gott mit uns“. Božskej Kája je tu s nami naďalej, a bude dovtedy, kým sa budú spievať jeho piesne, kým sa bude dávať za príklad jeho hudobný prínos a morálna veľkosť. Ostane tu, kým sa jeho prístup k udalostiam okolo neho, no aj vo svete bude prezentovať ako ten, ktorým je vhodné sa inšpirovať.

Karel Gott mal, má a vždy bude mať moju úctu a aj ja sa posnažím, aby sa na jeho odkaz a zlatý hlas tak skoro nezabudlo.

Marek Gábrik