Čo je reemigrácia?
Všetci hovoria o reemigrácii – ale čo to vlastne je? Priekopník tohto pojmu, identitárny publicista a aktivista Martin Sellner, vo svojom príspevku vysvetľuje základné aspekty pojmu. Vysvetľuje, čo sa pod pojmom ukrýva – a čo nie.
Všetci hovoria o reemigrácii. Výraz zdobí bannery, trendy na Twitteri a používajú ho vrcholní politici FPÖ aj AfD. Rovnako ako v prípade pojmov „výmena obyvateľstva“ či „pevnosť Európa“ zažívame „metapolitický tematický vývoj“ v reálnom čase. Pojmy migrujú z metapolitického priestoru identitárnych hnutí a dobudovávajú teórie pravicových strán, postupujú v ústrety verejnosti. Odtiaľto ovplyvňujú spoločnosť ako celok. Právo to, čo sa ukýrva pod pojmom reemigrácia, bude predmetom už prebiehajúcej diskusie najmä v blízkej budúcnosti (v súčasnosti sa na túto tému pripravuje malá knižka), ale je čas poskytnúť verejnosti aspoň základy.
Remigrácia nie je všetko
Začnem pracovnou definíciou: „Reemigrácia je súbor postupov navrhnutých na zvrátenie imigračných tokov – cieľom je zabezpečiť dlhodobo udržateľnú väčšinu pôvodných obyvateľov a zabrániť pretvoreniu krajiny na mnohonárodný štát.“
Reemigráciu však nemožno vnímať oddelene od širšej koncepcie pravicovej politiky. Zámysel ako taký bol predstavený v rámci „5-bodového plánu“ občianskeho hnutia Die Österreicher. Pozostáva z dvoch pilierov: alternatívna, populačná a identitárna politika. To posledné teraz požaduje aj AfD (pozri Postupimskú deklaráciu) a je to nevyhnutné pre skutočnú zmenu. Identitári preto neustále požadujú rozvoj pozitívnej dominantnej kultúry a prekonanie kultu viny. Rovnako sa musí vyvinúť vedecky správny, etnokultúrny koncept ľudí. Ako ľudia môžeme prežiť len vtedy, ak vieme, kto sme a ako chceme ako ľudia prežiť. Reemigrácia je aspekt alternatívnej migrácie a populačnej politiky. Okrem inovatívneho modelu kvót migrácie na národnej úrovni a reforiem zákona o azyle a občianstve obsahuje aj opatrenia na podporu rodín. Tento kontext nemožno ignorovať ani v súvislosti s nevyhnutným dôrazom na deportácie.
Cieľ návratu
Reemigrácia sa dá najlepšie pochopiť z hľadiska miesta jej určenia. Skutočným hlavným cieľom je zachovanie etnokultúrnej identity. Jej najväčšou hrozbou je dnes výmena pôvodného obyvateľstva nahrádzaným prostredníctvom imigrácie. Cieľom alternatívnej populačnej a migračnej politiky je odvrátiť toto nebezpečenstvo, a to aj prostredníctvom reemigrácie. Samozrejme, neznamená to odobrať občianstvo každému jednému imigrantovi, alebo ho vyhostiť z krajiny. Realistická reemigračná politika rozlišuje medzi 1) jednotlivými migrantmi schopnými asimilácie a menšími skupinami migrantov, ktorí sami nevykazujú silný populačný rast (t. j. vo výmene obyvateľstva patria k porazeným) na jednej strane a 2) neeurópskou nahradzujúcou migráciou na strane druhej. Samozrejme nie je vítaná ani náhradná migrácia v rámci Európy (ktorá okrem iného vyľudnila polovicu Balkánu). Reemigračná politika však vždy posudzuje migráciu podľa toho, ako silne a nezvratne ohrozuje zachovanie etnokultúrnej identity a demokracie.
Reemigrácia je preto v prvom rade namierená proti masovému nahrádzaniu afroarabskou migráciou. Na rozdiel napr. od východoeurópskych migrantov majú tieto skupiny v Európe aj vysokú pôrodnosť. Vďaka krajinám svojho pôvodu s miliónmi potenciálnych emigrantov môžu reťazovou migráciou zvrátiť demografickú situáciu v cieľovej krajine. „Zľahčovanie“ tohto brutálneho procesu zažívame denne. Prostredníctvom masovej naturalizácie a etnického hlasovania sa tento proces čoskoro stane demokraticky nezvratným. Pre reemigráciu už nebude možné získať väčšinu hlasov.
Okrem zachovania entokultúrnej identity je jedným z cieľov reemigrácie aj záchrana demokracie pred etnickými voľbami. Definujme si to takto: „Cieľom reemigrácie je zvrátenie zhubného trendu v demografickom vývoji – tým sa zaručí, že v domovských krajinách budú predstavovať rozhodujúcu väčšinu domáci, pôvodní (nie alogénni) obyvatelia.“
Ako sa to môže podariť?
Logistická realizácia reemigrácie je tým najmenším problémom. Dôležitejšie je ich morálne a právne opodstatnenie. Platí, že každé opatrenie reemigračnej politiky je založené na zásadách právneho štátu, je nenásilné a rešpektuje ľudskú dôstojnosť. Nelegálne, nechcené prisťahovalectvo nie je dôvodom na nezákonné obťažovanie, mučenie alebo dokonca vraždu. Ale určite je to dôvod na vládou nariadenú spiatočnú cestu. Na infiltráciu cudzincov nejestvuje žiadne ľudské právo. Máme však právo zostať väčšinou vo vlastnej krajine a utvárať svoju migračnú politiku tak, ako uznáme za vhodné. Buďme konkrétnejší a objasnime, koho by sa reemigračná politika dotkla. Reemigračná politika sa týka troch rôznych skupín:
- Nelegálni a tolerovaní žiadatelia o azyl s falošnými dokumentmi
- Legálne neasimilované problémové skupiny žijúce tu bez občianstva
- Už naturalizované, ale nie asimilované paralelné spoločnosti
Milióny návratov domov
V rámci reformy zneužívaného práva na azyl musí byť prvá skupina privezená do svojej domovskej krajiny alebo do špeciálne zriadených tranzitných zón v priebehu piatich až siedmich rokov. Právny základ je buď pripravený, alebo môže byť vytvorený politicky. Tam, kde EÚ a medzinárodné právo spútavajú národný štát a de facto ho nútia pasívne sledovať výmenu obyvateľstva, musia byť príslušné zmluvy pozastavené, vypovedané alebo ignorované, ako to už teraz robí Poľsko a Maďarsko. Azyl by mal byť možný len dočasný, pre politicky prenasledovaných ľudí zo susedných krajín. Nemôže sa stať, že nelegálne masové prisťahovalectvo do Európy je možné bez problémov, zatiaľ čo legálne masové repatriácie sú neustále sabotované. Za inšpiráciu tu nemožno považovať nikoho iného ako Angelu Merkelovú. V roku 2017 si totiž nárokovala „národnú tour de force“ za masovú deportáciu ilegálov.
Otočné dvere namiesto jednosmerných
Cudzinci a držitelia duálneho pasu, ktorí tu žijú na inom právnom základe ako je právo na azyl, ale nie sú asimilovaní a sú pre krajinu príťažou, by mali dlhodobo žiť v krajine svojho pôvodu. Ich povolenia na pobyt vypršia alebo sa neobnovia v priebehu 15 až 20 rokov. Cieľom nie je skonsolidovať pobyt, ale vrátiť sa domov. To ukazuje, že migrácia do Európy nie je „jednosmerná ulica“, ale môže byť aj „otočnými dverami“. Na národnej a európskej právnej úrovni už dlho jestvujú iniciatívy týkajúce sa takzvanej „cirkulárnosti“ migrácie a spätnej migrácie. Tie je potrebné masívne rozširovať.
Obrátenie ventilov
Tretia skupina je tá, na ktorú sa kritici reemigrácie zvyčajne zameriavajú. Reemigrácia neznamená zrušenie občianstva na základe biologických ukazovateľov. Títo „slamení muži“ migračnej lobby majú zabrániť serióznej debate. Faktom je, že naša generácia bola zaťažená dedičstvom neúspešných migračných a naturalizačných politík. Milióny ľudí, ktorí sa nestotožnili s našou krajinou, boli využívaní a zneužívaní ako občania. V prvom kroku chce reemigrácia zastaviť rast neasimilovaných paralelných spoločností zamedzením ďalšej reťazovej migrácie a radikálnou reformou získavania občianstva a sociálneho práva. Politika dominantnej kultúry a deislamizácie, dôsledný boj proti klanovej kriminalite (vrátane kolektívnych deportácií, ako nedávno požadoval Faeser) a sociálne zneužívanie vytvárajú asimilačný a reemigračný tlak. Okrem tohto odstránenia „ťahajúcich faktorov“ vytvárajú stimuly finančnej emigrácie „tlačné faktory“. Miestna pomoc a rozvoj atraktívnych tranzitných zón v afrických krajinách môže tiež poskytnúť „neeurópsky ťahový faktor“, ktorý zvyšuje mieru emigrácie. Ako je opísané v „5-bodovom pláne“, všetko vyššie uvedené sa riadi komplexnou koncepciou migračných a reemigračných kvót v súlade s mierou asimilácie a skúsenosťami s príslušnými skupinami migrantov. Samozrejme, tieto opatrenia nenadobudnú účinnosť už o niekoľko rokov – sú plánované na viac ako 30-ročné obdobie. Otočenie migračných ventilov zabránením ďalšej nechcenej migrácie a povzbudením k želanej emigrácii.
Ekonomický faktor
Logisticky reemigrácia nepredstavuje problém. Je samozrejmé, že zabezpečenie našej hranice a repatriácia nelegálnych imigrantov je logisticky možná a nie je potrebné ju osobitne konkretizovať. Ako ukázala dánska štúdia, väčšina migrantov nahrádzajúcich pôvodné obyvateľstvo stojí viac, ako spoločnosti dokážu vrátiť späť. Príklady krajín ako Japonsko ukazujú, že aj starnúci priemyselný národ môže ekonomicky prežiť bez výmeny obyvateľstva. V skutočnosti by reemigračná politika masívne zmiernila mnohé problémy – od zastavovania pôdy až po nedostatok bytov. Obmedzenie zahraničnej infiltrácie a zvýšenie bezpečnosti prostredníctvom spätnej migrácie Afroarabov by tiež motivovalo miestnych obyvateľov mať opäť viac detí. Samozrejme, upustenie od náhradnej migrácie a zmena populačnej politiky by mohli v krátkodobom a strednodobom horizonte predstavovať pre krajinu hospodárske a sociálne výzvy. Z dlhodobého hľadiska je to však jediný spôsob, ako zachrániť našu prosperitu, bezpečnosť, demokraciu a identitu. A to už za to stojí.
Remigrácia – iba lietadlá?
Remigrácia je morálne opodstatnená, logisticky možná, právne podchytiteľná a môže byť vykonaná dôstojne a v súlade so zásadami právneho štátu. Neznamená to ani občiansku vojnu, ani násilie, naopak presne tomu sa snaží zabrániť, pretože ukončí brutálnu transformáciu krajiny na nestabilný multietnický štát. Nie je to antidemokratické, je to jediný spôsob, ako zachrániť základy demokracie a ľudí solidárneho volebného spoločenstva. Určitá úroveň migrácie a asimilácie historicky existovala takmer v každom časovom bode ľudskej civilizácie a takmer v každej krajine. Ale výmena obyvateľstva a nahradzujúca migrácia prekročili mieru únosnosti. Na druhej strane reemigrácia predstavuje návrat k normálnosti a spravodlivosti. Pochopiteľne, v súčasnosti prevláda myšlienka migrácie ako „pomsty“ a „trestu“ pre zločincov a sociálnych parazitov. Preto je dôležité vnímať reemigráciu ako príležitosť a vrátiť sa k dôstojnému a rešpektujúcemu spolužitiu národov. Nahradzujúca migrácia je výsledkom dvoch problémov: chudoby detí a Európy a chudobných vyhliadok v treťom svete. Namiesto riešenia týchto problémov ich migračná politika zosilňuje – a tiež vytvára nové sociálne problémové miesta. Až keď si mladí Afroarabi uvedomia, že cesta do Európy nie je „skratkou“ k životu v blahobyte, môžu začať budovať svoje krajiny trvalo udržateľným a serióznym spôsobom – v čom ich Európania určite radi podporia. Školenie, ktoré možno ponúkať v tranzitných zónach a deportačných strediskách by mohlo podporiť rozvoj v domovských krajinách. Import ľudského kapitálu, následná getoizácia, degradácia drogami a kriminalita v mestských močiaroch objektívne nie je ničím dobrým ani pre prisťahovaleckú afroarabskú mládež, aj keď tá si to, subjektívne, možno nemyslí. Reemigrácia teda zapadá aj do vízie multipolárneho, spravodlivejšieho (ale nie rovnostárskeho) multipolárneho svetového poriadku. Skutočným odporcom reemigračnej politiky je neustále rastúci prúd tovaru, peňazí, dát a ľudí, ktorý narúša zabehnutý poriadok – nie jednotliví migranti.
Čo robiť?
Pokiaľ je pre reemigračnú politiku možné získať politickú väčšinu pozostávajúcu z domorodcov a asimilovaných ľudí, reemigrácia zostáva realizovateľná. Ale skôr, než sa reemigrácia stane politicky uskutočniteľnou, musí byť prijateľná aj spoločensky. Tu sú porazenci a oportunisti, ktorí už rezignovali na náš ľud a ktorí považujú reemigráciu za „príliš extrémnu“ rovnako škodliví ako fundamentalistickí puristi, ktorí neuskutočniteľnými požiadavkami poškodzujú to, čo sa dá naozaj uskutočniť. Na druhej strane je potrebné normalizovať a popularizovať zdanlivo extrémne požiadavky pomocou provokácií, ktoré sa ale časom kumulujú v želaný efekt. Na tom sa už pracuje opakovaním a ukotvovaním pojmu reemigrácia v spoločenskom povedomí. Najmä teraz, keď povrchné a čiastkové riešenia ako boj „s azylovým šialenstvom“, „klanovou kriminalitou“ či „ilegálnou imigráciou“ dokonca presadzujú systém migračných semaforov. Podloženie faktami je tu rovnako dôležité ako vytvorenie inšpiratívnej prijateľnej vízie. Ako by sa zmenila krajina s reemigračnou politikou? Bola by obývateľnejšia, bezpečnejšia, krajšia, tichšia, žili by sme účinnejšie, spolupatričnejšie, spoločenskejšie, normálnejšie? Základná myšlienka reemigrácie je prostá: Nemecko by malo byť o 30 rokov nemeckejšie ako dnes. To isté platí pre Rakúsko, Francúzsko, Švajčiarsko a Taliansko a každú jednu krajinu Európy.
Buď bude reemigrácia pre Európu v 21. storočí určujúcim pojmom, alebo Európa už nebude.
Pôvodný článok Martina Sellnera uverejnil heimatkurier tu: https://lnk.sk/btau
