CHOVANEC, Jaroslav – ČERVEŇANSKÝ, František: Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo. Druhé vydanie (prvé 2005). Martin: Matica slovenská, 2021. 319 strán. ISBN 978-80-8128-272-0.
Súmrak stavovskej a úsvit národno-občianskej spoločnosti si vyžadoval zmeny aj od Slovákov: ak chceli v nových podmienkach (ako národ1 /kmeň2) prežiť, muselo u nich dôjsť (podobne ako u Maďarov) k prerodu z feudálnej slovenskej národnosti na moderný slovenský národ. Hoci pôdu pripravovali celé zástupy uhorských velikánov slovenskej národnosti,3 bez Štúra by utváranie Slovákov a Slovenska, slovenskej národnej identity v súčasnom zmysle slova, nebolo bývalo možné. Recenzovaná kniha sa venuje oblasti, ktorá býva v súčasnosti často predmetom diskusií, avšak neraz bez hlbšieho poznania (čo i len prameňov) zo strany ich účastníkov – rozoberá vzťah Ľudovíta Štúra k štátu a právu. Neľahkej práce sa ujala dvojica právnikov Dr. h. c. prof. JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc. a doc. JUDr. František Červeňanský, CSc.
Azda najznámejším dielom, v ktorom Štúr písal o svojej vidine budúcnosti Slovenska a Slovákov, je Slovanstvo a svet budúcnosti4 – spis sa niesol na porevolučnej (1848 – 1849) vlne „silného rozčarovania až vytriezvenia z idey austroslavizmu“,5 čo viedlo k nekritickému hodnoteniu dobového Ruska zo strany Štúra, a východisko z nepriaznivého položenia Slovákov tak Štúr hľadal (až) na sklonku života „v zjednotení všetkých Slovanov pod patronáciou Ruskej ríše“ (recenzované dielo, s. 93), idealizujúc ju vo svojom predsmrtnom diele natoľko, že bol v Rusku preklad jeho diela ešte pred prvou svetovou vojnou neraz vydaný,6 keďže vôbec neprotirečil snahám Ruskej ríše o pripojenie „odvekých ruských krajín“.7 Hoci sú úvody k ruským vydaniam plné dobovej ruskej propagandy,8 v poznámkach pod čiarou aj ruský slavianofil Vladimir Ivanovič Lamanskij9 uznáva, že Štúr príliš idealizuje cára Mikuláša I.10 (utláčateľa Poliakov),11 RPC (Ruskú pravoslávnu cirkev) aj ruskú spoločnosť.12 Dnes mnohí hodnotia Štúrov postoj k (slovenskej) štátnosti a medzinárodnému usporiadaniu iba na základe tohto diela13 – jedni Štúra ospevujú s nádejou vzhliadajúc k moskovskému chánovi, druhí Štúra na základe toho istého diela hania a očierňujú (hľadajúc spásu v Bruseli). Avšak posudzovať Štúrov vzťah k štátu iba na základe tohto diela je ako hodnotiť postoje slovenského filozofa Štefana Polakoviča (1912 – 1999)14 výhradne na základe jeho svetonáhľadu v 90. rokoch.15
K postati diela
Pre zdravo fungujúci štát je potrebné, aby ho netvorila iba peniazmi stmelená spoločnosť (jedna krajnosť), alebo pod vládcom sa hrbiaca hromádka koží poddanských bez možnosti osobnostného rozvoja (druhá krajnosť). Inak povedané, musí byť zdravá miera medzi individualizmom/jednotlivosťou a pospolitosťou – slovami nášho velikána, prosperujúci štát potrebuje, „aby sa jednotlivosť a pospolitosť vyrovnala, t. j. aby pospolitosť svoju vážnosť, výsosť a moc udržala a jednotlivosť zase v pospolitosti, aby sa v dobrom svojom práve uznala a slobodnejšie sa pohybovať mohla.“16 (recenzované dielo, s. 88)
Pôvodcovia knihy sú presvedčení, že Štúra možno označiť za demokrata a monarchistu, ktorý „k novým, sociálno-politickým prúdom“ prechovával odpor z ideologického hľadiska (s. 97), a republiku „na základe dobového výkladu francúzskej revolúcie“ odmietal (s. 98).
Vari teda Štúr úplne odmietal možnosť akéhokoľvek územnosprávneho vyčlenenia (autonómie či samostatnosti) Slovenska? Nie – pri rozprave o 19. storočí totiž nemožno ahistoricky klásť znak rovnosti medzi pojmy republika a samostatnosť: „Štúr [podobne ako neskôr M. R. Štefánik, pozn. red.] jasne rozlišoval medzi maďarskou a slovenskou šľachtou, za jeho protišľachtickými postojmi tušíme skôr národné, než spoločenské rozpory,“17 a teda neprekvapuje ani snaha štúrovcov o vytvorenie Slovenského veľkokniežatstva.
Pokrivkávajúce dejepisectvo (hlavné nedostatky diela)
Keďže ide o prácu dvoch právnikov (so slušným rozhľadom na poli dejín), z hľadiska dejepisnej práce nachodíme v knihe drobné nedostatky, ktoré, žiaľ, neodstránila ani trojica zodpovedných redaktorov.
1. Prílišná veleba meštianstva (buržoázie) na úkor šľachty
Hoci ide o druhé upravené a doplnené vydanie, oproti vydaniu prvému z roku 2005 bolo rozšírené v zásade iba „o rozbor a hodnotenie Memoranda národa slovenského“ (s. 14), a nezahŕňa tak poznatky z najnovších vedeckých prác o uhorskej šľachte so slovenskou materčinou, vyvracajúce tvrdenia niekdajšej čechoslovakistickej (1918 – 1948) a socialistickej (1948 – 1989) propagandy, ktorých náplň prežíva na Slovensku dodnes v podobe všeobecného povedomia o udalostiach 19. storočia (kvôli vzdelávaciemu systému, osvojivšiemu si tento kánon). Nemožno sa však čudovať, že slovenskej šľachte sa neujde jediného dobrého slova v knihe, v ktorej bez akýchkoľvek výhrad cituje sa v spojitosti so šľachtou príspevok zo zborníka SAV (nie zbierky prameňov) z roku 1956 (s. 67). Na rozdiel od obsahu propagandy (a poťažne i recenzovanej knihy), skutočnosť je taká, že slovenská šľachta nebola nečinným divákom či trpným účastníkom divokých premien 19. storočia, lež národný pohyb (nielen) peňažne podporovala,18 a prostredníctvom Štúra priamo vplývala na náplň národnobuditeľského programu (napr. na podobu spisovného jazyka!). Napokon, uveďme (v knihe sa nachádzajúce) Štúrovo vyjadrenie k francúzskej revolúcii, v ktorej vedúcu úlohu zohrávalo meštianstvo (buržoázia) tretieho stavu, a s francúzskou (hoci vtedy už silne úpadkovou) šľachtou tvrdo skoncovalo:
„…sa vypomstilo v strašnom prevrate francúzskom, ktorý čokoľvek len pospolitého, pozitívneho, bolo, jak v pospolitom tak aj v náboženskom poli, podvracia, ničí, borí a za sebou len jednakosť a pustotu necháva.“19 (s. 86)
2. Pochybné práce na zozname použitej spisby
Ak bolo pomaďarčovanie „sprevádzané i únosom slovenských detí“ (s. 226), treba to náležite dokázať – určite sa nemožno odvolávať na článok v časopise ZEM&VEK. Problém nespočíva len v samotnej (už všeobecne známej) ideologickej a (ne)odbornej postati tohto časopisu, ale aj v tom, že nejde o vedecký zborník ani dobový prameň! Pôvodca citovaného článku v časopise spomína, že „podľa Karola Antona Medveckého sa v povojnovom Maďarsku nachádzalo až 60 000“ unesených slovenských detí. Karol Anton Medvecký bol významný slovenský rodoľub, a napísal niekoľko kníh a množstvo kratších príspevkov – autori recenzovanej knihy mali však daný údaj vyhľadať, overiť a citovať priamo z Medveckého knihy,20 a nie sprostredkovane cez Ratka Sudeckého v spomenutom časopise (o. i. aj preto, že tento chorvátsky Slovák má veľmi pochybnú povesť – v jednom zo svojich článkov, v májovom čísle ZEM&VEK v roku 2018, tvrdí, že stredoveké srbské kráľovstvo Raška súvisí s Ruskom, „teda Malá Rusia, Malé Rusko“). Drobnou chybičkou je tiež skutočnosť, že v knihe síce nachodíme citát z Heglovej Filozofie dejín (SVPL, 1957), avšak na zozname použitej spisby ju už nenájdeme (s. 79), podobne ako aj v prípade iných kníh (s. 46).
3. Nesprávne názvoslovie
Slovenské povstanie, meruôsme roky21 či slovenské dobrovoľnícke výpravy nemožno nazývať Slovenským národným povstaním (s. 14 a ďalej) – tak sa v domácej spisbe nazýva nie povstanie z rokov 1848 – 1849, lež augustové povstanie z roku 1944 (úradne bol tomuto povstaniu pridelený prívlastok „slovenské národné“ v roku 1948). Ďalšou chybičkou krásy sú slová spojené s „Československom“ (s. 16): Česko-Slovensko sa totiž stalo Československom až ústavným zákonom z roku 1920, keď sa zo Slovákov, z Moravanov, Slezanov a Čechov stal úradne československý národ (ústava začínala slovami „my, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa…“22) – avšak dovtedy používal sa tak počas prvej svetovej vojny, ako aj počas prvého vyše roka jestvovania nového štátu (najmä na slovenskej strane) názov so spojovníkom rovnako, ako bol uvedený napr. v Pittsburskej dohode z roku 1918 (Česko-Slovensko). Nejde ani tak o ideologickosť, ako o nejednotné názvoslovie, pretože v knihe nájdeme aj tvar so spojovníkom (s. 106).
Napokon nechýbajú v povojnovej domácej spisbe už tradiční „nemeckí fašisti” (s. 105).
Zhrnutie
Napriek všetkým rozsiahlo opísaným nedostatkom nemožno recenzovanému dielu uprieť jeho jedinečnosť tak po stránke námetu, ako aj po stránke spracovania. Rozoberajúc žriedla Štúrovej filozofie (Herder, Hegel, Kollár…), mieru Štúrovho osvojenia a neosvojenia si vybraných myšlienok svojich predchodcov (napr. odklon od Kollárovho „československého kmeňa”), a v neposlednom rade rozoberajúc činitele ovplyvňujúce Štúrovo myslenie a konanie v medziach doby (a nie ahistoricky z dnešného uhlu pohľadu), dvojica pôvodcov predkladá čítavo podaný celistvý obraz vývoja a obsahu Štúrovho vzťahu k štátu a v ňom uplatňovanému právu. Celkové hodnotenie knihy: 80 %.
„Keď sa len dvaja – traja v našom veku v lone národa upadnutého nájdu, ktorí za lepší stav toho národa, za jeho pravdu zahoria, už je tu národ nie stratený, lebo tí vystavia vec svoju mienke človečenstva.”23
Ľudovít Štúr
Autor: Daniel Halaj
1 Samotné slovo národ je veľmi staré, na našom území bolo prvýkrát písomne zaznamenané už v 9. storočí (a to i v slovnom spojení národ slovänský), no jeho význam nebol od 9. storočia neprestajne totožný s významom súčasným. Viď napr. dobové texty v STANISLAV, Ján: Dejiny slovenského jazyka III. Texty. Druhé vydanie (prvé 1957). Bratislava: SAV, 1967.
2 K používaniu slov kmeň/plemä/rasa v slovenskom jazykovom prostredí 18. – 19. storočia viď HRABOVSKÝ, Milan: Rasa. Rasová klasifikácia ľudí. Bratislava: Veda – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2018.
3 Daniel Sinapius-Horčička, Matej Bel, Juraj Papánek, Juraj Fándly, Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik, Anton Bernolák…
4 ŠTÚR, Ľudovít: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993 (slovenský preklad Štúrom napísaného nemeckého textu).
5 JUŠČÁKOVÁ, Kristína: ZÁBORSKÝ, Jonáš: Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. In: Slovenský časopis historický, 1/2022. s. 276.
6 Prvé ruské vydanie a zároveň prvé knižné vydanie vôbec – ШТУРЪ, Людевитъ: Славянство и міръ будущаго. Посланіе славянамъ съ береговъ Дуная Людевита Штура. Переводъ неизданной нѣмецкой рукописи, съ примѣчаніями Владиміра Ламанскаго. Москва: Университетская Типографiя, 1867; dostupné na https://viewer.rusneb.ru/ru/000199_000009_004427362?page=1&rotate=0&theme=white.
7 V dobovom ponímaní všetky krajiny (kedysi) obývané východoslovanským obyvateľstvom. МИЛЛЕР, Алексей: Нация, или Могущество мифа. Petrohrad: Издательство Европейского университета в Санкт-Петербурге, 2020. s. 73 – 74; dostupné na https://elibrary.ru/item.asp?id=36651977.
8 Z ruského prekladu nemeckej pôvodiny, t. j. s dobovými ruskými sprievodnými textami, vyšiel (nie najlepší) slovenský preklad vo vydavateľstve Nitrava (o Nitrave píšeme v LIV. čísle Reconquisty).
9 1833 – 1914, predstaviteľ kultúrneho (nie politického) panslavizmu (podobne ako Ján Kollár). „Násilné začlenenie [neruských Slovanov do ruského štátu] bolo z pohľadu predstaviteľov kultúrneho panslavizmu úplne neprijateľné.“ ВОЛКОВА, Елисавета Александровна: Идеология культурного панславизма В. И. Ламанского. In: Гуманитарные чтения Политехнического университета. В 2 ч. Ч. 1 : сборник трудов Всероссийской научно-практической конференции. Petrohrad: Санкт-Петербургский Государственный Университет, 2020. s. 76; dostupné na https://elibrary.ru/item.asp?id=46116825.
10 Štúr, Ľudovít: Slovanstvo a svet budúcnosti. Posolstvo Slovanov z brehov Dunaja od Velislava Ludevíta Štúra. Nitra: Nitrava, 2015. s. 93.
11 Poľského povstania, vedeného počas vlády Mikuláša I., sa zúčastnili aj mnohí Slováci, napr. pôvodca básne Mor ho! Samo Chalupka. VALENTOVIČ, Štefan a kol.: Slovenský biografický slovník. II. zväzok. E – J. Martin: Matica Slovenská, 1987. s. 459.
12 Štúr, Ľudovít: Slovanstvo a svet budúcnosti. Posolstvo Slovanov z brehov Dunaja od Velislava Ludevíta Štúra. Nitra: Nitrava, 2015. s. 82, 99.
13 Títo ľudia idealizujú Ruskú federáciu rovnako, ako Ruskú ríšu pred smrťou idealizoval Štúr. Ďalej „táto skupina ľudí povyšuje Slovanov na úroveň samostatnej rasy, skoro až nadľudí, ktorí sú výrazne odlišní od ostatných bielych ľudí kdekoľvek na svete. Robia kult z niečoho, čo si zaslúži rozvoj úplne iným smerom. Navzdory novej, ‚slovanskej rasovej‘ náuke, nie sú Slovania rasa. Slovania sú jazyková skupina, tak ako Germáni.“ MAGÁT, Marián: Židokracia. Vlastným nákladom, 2020. s. 476.
14 Medzinárodná židovská spravodajská agentúra Jewish Telegraphic Agency 25. júna 1948 napísala:
„Dr. Štefan Polakovič, kazateľ, ktorý sa v súčasnej dobe zdržiava v Spojených štátoch pod menom Dr. Ján Drobný, bol dnes tunajším Ľudovým súdom v neprítomnosti odsúdený na 20 rokov odňatia slobody za to, že v období bábkového Slovenského štátu viedol antisemitský a pronacistický program. Súd taktiež nariadil prepadnutie jeho majetku.
Medzitým v Prahe dostal novozvolený prezident Klement Gottwald početné blahoprajné depeše od sionistických a ďalších židovských spolkov. Na bohoslužbe vďakyvzdania v hlavnej pražskej synagóge venoval vrchný mestský rabín Dr. Gustav Sicher zvláštnu modlitbu prezidentovi Gottwaldovi a Československej republike. Podobné bohoslužby usporiadali ďalšie židovské obce po celej krajine.“
Zdroj: Pro-nazi Slovak, Now in U.s., Sentenced to 20 Years Imprisonment by Bratislava Court: https://www.jta.org/archive/pro-nazi-slovak-now-in-u-s-sentenced-to-20-years-imprisonment-by-bratislava-court.
15 POLAKOVIČ, Štefan: Obnova národa duchom Štúra. Bratislava: Štúrova spoločnosť, 1990.
16 ŠTÚR, Ľudovít: Politické state a prejavy. Bratislava: SVKL, 1954. s. 141.
17 DEMMEL, József: Ľudovit Štúr – Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí. Kalligram, 2017. s. 153.
18 DEMMEL, József: Panslávi v kaštieli – Zabudnutý príbeh slovenského národného hnutia. Absynt, 2017.
19 ŠTÚR, Ľudovít: Politické state a prejavy. Bratislava: SVKL, 1954. s. 136 – 137.
20 Napr. MEDVECKÝ, Karol Anton: Detva – Monografia. Občianske združenie KUL-TUR Zvolen, 2016.
21 Meru je starý názov číslovky 40.
22 121/1920 Sb. ZÁKON ze dne 29. února 1920.
23 ŠTÚR, Ľudovít: Politické state a prejavy. Bratislava: SVKL, 1954. s. 320.
