Udalosti 17.11.1989 sú dnes spoločnosti predkladané liberálnymi demokratmi nie nepodobne, ako predtým zas komunisti prezentovali udalosti „víťazného februára 1948“, kedy sa prevratom chopili moci. A predsa jestvuje aj nezávislý a pravde najbližší výklad, navzdory romantizujúcej predstave hrdinských disidentov a svojvoľného odporu československej verejnosti. Takou je denník člena Parlamentnej komisie pre vyšetrenie udalostí 17.11.1989 Václava Bartušku, ktorý v danej komisii pôsobil ako zástupca študentov.
Pri denníkových poznámkach je najväčšou výhodou zaznamenanie daného okamihu a udalostí v danej chvíli, bez vplyvu dodatočných udalostí, ktoré ešte len nastanú a ktoré sa nedajú vopred predpokladať. A tak vidno aj autorov postoj rozhorčeného študenta prahnúceho po spravodlivosti, ktorý sa stretáva s členmi komisie a polytbyra a spoznáva zákulisie politiky a hier mocných. Postupne vytriezvieva a zisťuje, že činnosť komisie je len zástierkou na upokojenie verejnosti, vyšetrovanie sa vedie do stratena a členom komisie sú poskytované výhody vrátane funkcií. Po mesiaci rýchleho sledu udalostí, odstránení vlády komunistov, zvolení V. Havla za prezidenta a ustanovení vlády „národného porozumenia“ sa činnosť komisie čoraz viac zadrháva.
Bartuška sa však nevzdáva, vpred ho ženie nielen mladícky entuziazmus, ale aj skutočná snaha prísť pravde na koreň a nájsť vinníka masakru na Národnej triede. Rovnako mu nedáva spávať smrť študenta Martina Šmída, ktorá československú verejnosť vyhnala do ulíc a mala povestný mobilizačný charakter typu „All for Jan“. Vypočúvaním svedkov, vrátane obávaného šéfa štátnej bezpečnosti A. Lorenca postupne prichádza na nelogickosť sledu udalostí. Vyšetrovacia komisia má však už nechuť čokoľvek riešiť a vinu za zásah chce zviesť na vopred vybraných obetných baránkov – predovšetkým pražského komunistického funkcionára Štěpána a niekoľkých nevýznamných príslušníkov Verejnej bezpečnosti. Argumentuje sa tým, že verejnosť už očakáva vyriešenie tejto traumatizujúcej udalosti a rany v podmienkach spoločenského uzmierenia už netreba jatriť.
Do toho však prichádza senzačné odhalenie – nezvestný mŕtvy študent Martin Šmíd je objavený na Ostravsku v malej dedinke, kde žije pod svojím skutočným menom – ako – Ludvík Žifčák. Bartuškom zvlášť otrasie, keď sa zistí, že sa jedná o príslušníka ŠtB a navyše komisia ho už vypočúvala pod dvojitou identitou. Na svoju obhajobu uvedie, že vtedy nebol zbavený mlčanlivosti, a tak nemohol inak vystupovať. Jeho nadriadení sa bránia, že nevedeli o ničom, prípadne, že sa ich komisia na to nepýtala. Z fotografií naviac vyplynie, že Žifčák-Šmíd bol v čele študentského sprievodu s ďalšími konfidentmi ŠtB, ktorí priviedli študentov priamo na Národnú triedu do stretu s policajnými zložkami…
Od toho okamihu je Bartuška presvedčený, že udalosti neprebehli celkom tak, ako sú podnes prezentované. Svoje tvrdenia podkladá stále novými dôkazmi a neprestávajúcim pátraním a výsluchmi svedkov. Na základe nich v logickom slede prichádza s najpravdepodobnejším scenárom udalostí. Členovia komisie ho od ďalšieho vyšetrovania odrádzajú, napokon ho varujú, aby „nebúral mýty“, ktoré potrebuje každý národ. Zastrája sa, že svoje zistenia publikuje a vydá svoj denník mapujúci činnosť komisie a výsluchy. No i samotný exšéf ŠtB Lorenc ho skryte vysmeje, že to aj tak nebude nikoho zaujímať. Žiaľ, úplne sa nemýlil. A tak je to v podstate podnes.
Kniha vo forme denníka vyšla ešte v roku 1990 a je možné ju zohnať v antikvariátoch. Druhé vydanie z roku 2009 sa tiež beznádejne vypredalo. Je nielen hodnotným čítaním, ale i námetom na prípadné filmové spracovanie. To však zaiste nie je žiaduce, pretože by zbúralo pravdoláskarske mýty.
Pravoslav Kaltenbach
