A ako inak, národné politické hnutia doň tiahnu rozbité. Ono, tak by sa to mohlo zdať neskúsenému pozorovateľovi – keby… Nie sú národniari ako národniari. Drvivej väčšine by skôr pristal prívlastok národno-boľševická strana, či iné príznačné názvy. A iní si zas idú vyskúšať po n-tý raz, či štatistická chyba nepustí a získajú namiesto 0,1% možno aj 0,2%. Že niekedy aj tieto hlasy chýbajú v konečnom zúčtovaní o tom by vedeli hovoriť trebárs v Republike, kde im naposledy parlamentná účasť ušla o 0,25% hlasov. Iné je však dôležité.
V týchto voľbách ide predovšetkým o to, kto obsadí 15 miest za Slovensko v europarlamente. Ak vynecháme reči o tom, aké je to zbytočné a ako to treba ignorovať, a tak ukázať vzdor (lebo progresívci zaiste zostanú sedieť tiež doma), potom k týmto voľbám treba pristúpiť čisto pragmaticky. Nie je ich možné vyhrať ani na štátnej, tobôž nie na celoeurópskej úrovni tak, ako by si mnohí predstavovali. Čo ale možné je, urobiť čo najväčšie straty neomarxistom. A to sa nestane, pokým si každý tvrdohlavo pôjde to svoje.
Pred minulými parlamentnými voľbami mi utkvel v pamäti jeden zážitok. Cestoval som vlakom a už na stanici upútala moju pozornosť skupina – nazvime to – alternatívnej mládeže. Jej akýsi vodca v okuliaroch typu „lennonky“ si po nastúpení do vlaku začal so záujmom čítať vo vtedy distribuovaných predvolebných novinách ĽSNS, ktoré zrejme strana zaplatila na distribúciu po vlakoch. Predčítaval z nich svojmu publiku a nestačil som sa čudovať. Tento ideový odporca ĽSNS žasol nad tým, ako ĽSNS vo svojich novinách okiadza od nich odštiepenú Republiku – a sám seba sa spýtal – „veď to by mal byť ich najbližší spojenec, nie?“ Veru, sám som sa nad tým zamyslel a v duchu som mu musel dať za pravdu.
Aj Smer sa rozpadol a vznikol Hlas, ale s výnimkou tajnej nahrávky z poľovníckej chaty, kde si Fico ani ostatní nedávali servítku pred ústa a častovali Pellegriniho tými najodvážnejšími anti-LGTBI urážkami, vo verejnom priestore toto nerobili. Naopak, nahrávali si a v súčte získali viac, akoby boli mali, ak by ostali pospolu. Pretože komu smrdel stalinista Blaha či birmovaný komunista Fico, ale nevadil liberálnučký Pellegrini, či slizký Tomáš alebo Raši, ten mal možnosť práve druhej voľby. Bratovražedný boj ĽSNS a Republiky napokon ukázal iné – že svár prináša ovečky do osvedčeného košiara, kam ho aj viedli zadubenci vstupujúci do teroristickej organizácie typu protifašistických bojovníkov. Inak to dopadnúť ani nemohlo.
A inak to nedopadne ani teraz. V ničom sa nepoučili a svoje chyby idú zopakovať zas na veľkú radosť „protisystémových“ bojovníkov typu Blahu či Kaliňáka mladšieho, ktorým ešte aj alternatívne médiá v pomätení zmyslov dláždili minulú jeseň cestu k moci. Ak už nechceme zabudnúť na ikonu sociálnej demokracie Flašíkovú-Beňovú, ktorá socdemácke princípy nedobehne, ani keby im bežala oproti…
Sú voľby teda stratené? Či? Každý jeden mandát o ktorý neomarxisti prídu sa počíta. Nezabúdajme!
Pravoslav Kaltenbach
