Od začiatku invázie na Ukrajinu sa ponúknuté zdôvodnenia agresie Moskvy museli väčšine neruských pozorovateľov zdať prinajmenšom nereálne. Mnohí pozorovatelia neverili, že vzdelaný Rus môže uveriť Putinovým tvrdeniam, že Ukrajinu treba „denacifikovať a demilitarizovať“ alebo, že krajina je domovom viacerých laboratórií biologických zbraní a plánuje vyrobiť jadrovú bombu. Rusko je však jednou z desiatich krajín s najvyšším počtom ľudí, ktorí ukončili vysokoškolské vzdelanie. Vo vekovej skupine 55 – 64 rokov je dokonca na prvom mieste: 50,3 % Rusov má ukončené vysokoškolské vzdelanie. Tak ako je to možné?
Ruská propaganda nie je úspešná preto, že obyvateľstvo je nevzdelané, ale preto, že občania boli účinne indoktrinovaní neustálym vystavením sa ruským a sovietskym mýtom prostredníctvom vzdelávacieho systému, štátnych médií a kultúry. Pôvodný zdroj týchto mýtov a ich nehanebné šírenie spočíva v neschopnosti Ruska čeliť jedovatému dedičstvu sovietskej politiky. Namiesto toho, po špinavom rozpade ZSSR, Ruská federácia jednoducho prijala sovietsku propagandu a premenila ju na svoje vlastné účely.
Mýtus o Veľkej vlasteneckej vojne sa v 60. rokoch stal nástrojom legitimizácie sovietizmu pod vedením Leonida Brežneva. Ten nahradil mýtus o októbrovej revolúcii, ktorá mala viesť ku globálnemu prijatiu komunizmu a „koncu marxistických dejín“. Keď sa sila marxistickej teórie stretla s ekonomickou realitou a sovietske elity prestali veriť, že komunizmus zvíťazí nad kapitalizmom, uchýlili sa k mýtu národnej slávy, ktorý vznikol v boji proti najväčšiemu zlu v dejinách – nacistickému Nemecku. „Bratské“ národy Sovietskeho zväzu určite utrpeli najstrašnejšie vojenské straty vo vojne a za túto krvavú obeť v mene celého ľudstva sovietski vodcovia rozhodli, že ľudstvo je Sovietskemu zväzu dlžné večnú vďačnosť. Odpor voči Sovietskemu zväzu a jeho programu sa stal synonymom národnej zrady a nakoniec nacizmu.
Tento mýtus si nakoniec osvojil ruský satelit, ktorým je Bielorusko pod vedením Alexandra Lukašenka, a jeho sfunkčnenie je ilustrované Lukašenkovým rozhovorom s novinárom BBC Stevom Rosenbergom koncom roka 2021. Po požiadaní o odpoveď na tvrdenie, že bieloruské úrady deportujú migrantov do EÚ s cieľom destabilizácie Európy, Lukašenko odpovedá:
„Stále by sme mali byť oslavovaní. Mali by ste nás oslavovať, pretože sme bojovali proti fašizmu.“
Keď Rosenberg namietal, že jeho otázka nemá nič spoločné s druhou svetovou vojnou, Lukašenka to neodradilo:
„Steve, vysvetlím ti to. Pretože ste ešte nesplatili dlhy bieloruskému ľudu za druhú svetovú vojnu, za straty, ktoré sme utrpeli. Prešlo len 80 rokov, ani nie sto rokov od začiatku vojny, a ty si sa opäť pokúsil vstúpiť do nášho domu a vytvoriť nový.
V júni 2020 napísal Vladimir Vladimirovič Putin pre Národný záujem (https://smotrim.ru/) dôležitý článok o druhej svetovej vojne, v ktorom zdôraznil pokračujúci význam mýtu o sovietskom štáte vo svetovej politike.
„Na summite lídrov SNŠ, ktorý sa konal koncom minulého roka,“ píše, „sme sa všetci zhodli na jednej veci: je nevyhnutné odovzdať budúcim generáciám pripomínanie si skutočnosti, že nacisti boli porazení v prvom rade Sovietskym ľudom a predstavitelia všetkých republík Sovietskeho zväzu bojovali bok po boku v tejto hrdinskej bitke na fronte aj vzadu.“
Putinove slová sa odrážajú aj v represívnej ruskej legislatíve: paralely medzi úlohou Sovietskeho zväzu a Tretej ríše v druhej svetovej vojne sa teraz trestajú pokutou do 5 000 rubľov a 15-dňovým väzením pre jednotlivcov a do 100 000 rubľov pre subjekt. Takáto legislatíva a zastrašujúca atmosféra, ktorú vytvára, tiež umožňujú prenasledovať organizácie, ktoré sa venujú vyšetrovaniu komunistických zločinov. Koncom roka 2021 moskovský súd zatvoril ľudskoprávnu organizáciu Memorial International, ktorá už bola vyhlásená za zahraničného agenta. Prokurátor Najvyššieho súdu obvinil organizáciu, ktorej prvým prezidentom bol sovietsky disident a nositeľ Nobelovej ceny Andrej Sacharov, že vytvára „falošný obraz Sovietskeho zväzu ako teroristického štátu špekuláciami na tému politickej represie 20. storočia“. Dodal, že na Stalinovom zozname obetí sú „nacistickí páchatelia s krvou sovietskych občanov na rukách“ a Memorial obvinil zo snahy „rehabilitovať zradcov vlasti a nacistických kolaborantov“.
Ústrednosť tohto národného mýtu má dôležité dôsledky pre ruskú zahraničnú politiku a najmä pre postoj k Ukrajincom. Podstatnou zložkou je zanedbanie či relativizácia sovietskej agresie medzi podpísaním Paktu Ribbentrop-Molotov v auguste 1939 a nemeckou inváziou do Sovietskeho zväzu v júni 1941. Dňa 17. septembra 1939 sovietske sily vtrhli do Poľska z východu, práve 16 dní po invázii nacistov zo západu bola krajina rozdelená na dve časti. Stalin ospravedlňuje túto agresiu argumentom, že poľský štát prestal existovať a, že Sovietsky zväz je preto povinný oslobodiť svojich ukrajinských a bieloruských bratov od toho, čo nazýva poľským „buržoáznym fašizmom“.
O dva a pol mesiaca neskôr Sovietsky zväz napadol Fínsko. Rovnako, ako pri invázii do Poľska nedošlo k žiadnemu oficiálnemu vyhláseniu vojny, ale Stalin tvrdil, že pomáha zachraňovať fínsky ľud tým, že do čela novej socialistickej fínskej demokratickej republiky postavil komunistického krajana Otta Kuusinena. Sovietsky zväz potom rovnako zaobchádza s Litvou, Estónskom a Lotyšskom. V troch pobaltských štátoch sú založené sovietske vojenské základne, voľby sú zmanipulované tak, aby vylúčili každého kandidáta, ktorý nie je stalinista a nové bábkové režimy potom akceptujú frašku troch štátov, ktoré sa „pripájajú“ k ZSSR. Potom, 28. júna 1941, Sovietsky zväz napadol a obsadil Besarábiu a Bukovinu, aby „oslobodil“ tieto regióny od ich rumunského „utláčateľa“. Všetky tieto územia budú súčasťou ZSSR až do jeho rozpadu.
Teraz sme svedkami opakovania tohto vzoru ospravedlňovania a agresie na Ukrajine a tento vzor je dnes rovnako cynický ako v rokoch 1939-40. Putin tvrdil, že Rusko bolo „donútené napadnúť Ukrajinu“ a odmietol oficiálne vyhlásiť vojnu, pričom radšej označil útok za „špeciálnu vojenskú operáciu“. Zdá sa, že plánom bolo dobyť Kyjev v priebehu niekoľkých dní, dekapitovať tam zvolenú vládu a nastoliť poslušný režim, ktorý urobí, čo mu bolo povedané. Dúfalo sa, že toto všetko sa stane skôr, než Ukrajinci alebo zvyšok sveta stihnú zorganizovať akúkoľvek reakciu. Tento plán bol katastrofálnym zlyhaním, pretože bol založený na chybných predpokladoch mýtu o ruskom štáte.
Putin vo svojom dlhom programovom texte s názvom „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“ popiera samostatnú identitu ukrajinského národa. Na prvý pohľad to vyzerá ako klasický imperialistický veľkoruský mýtus, ktorý nemá nič spoločné s dedičstvom Sovietskeho zväzu. Bližší pohľad však odhalí toxickú kombináciu veľkoruskej šovinistickej ideológie a ruskej verzie sovietskeho mýtu o bratstve a jednote. Jadrom tohto mýtu bol bratský boj všetkých sovietskych národov proti nacistickému okupantovi, podľa ktorého sú odporcovia ukrajinsko-ruského bratstva zbavení akejkoľvek autonómie a vôle – sú len služobníkmi Spojených štátov, „anglo- Sasovia“, z Poľska, z Vatikánu atď.
Hoci boľševici zdanlivo organizovali etnické republiky Sovietskeho zväzu s dôrazom na právo na sebaurčenie, ukrajinská – alebo akákoľvek iná – národná identita mohla koexistovať len v rámci nadnárodného konštruktu. Aj keď ZSSR získalo špeciálne miesta v OSN pre Ukrajinu a Bielorusko na posilnenie vlastnej pozície, sebaurčenie skutočne existovalo len na papieri a toto právo si nikto nemohol uplatniť. Dnešné ruské elity môžu viniť boľševikov z „vynájdenia“ ukrajinského národa, no sovietske elity nikdy úplne neopustili veľkoruskú šovinistickú ideológiu. To je dôvod, prečo aj posledný vodca Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov, muž, ktorý je dnes v Rusku považovaný za zradcu, súkromne požiadal amerického prezidenta Busha, aby zabránil ukrajinskej nezávislosti. Tvrdil, že Ukrajina je len boľševický vynález, ktorý by nezávislosť odsúdila na zánik.
Putin údajne navrhol vtedajšiemu poľskému premiérovi Donaldovi Tuskovi, aby si ich dve krajiny rozdelili Ukrajinu. Ale roztrhanie národa nie je pre ruské elity ideálnym výsledkom tejto vojny a stalo sa cieľom až vtedy, keď sa ukázalo, že proruské sily nie sú schopné dobyť krajinu. Putin tvrdí, že Rusko nemá nič spoločné s vojnou na východe, ktorú podnecuje od roku 2014 a teraz sa snaží začleniť „ľudové republiky“ regiónu Donbas do ruskej ústavy prostredníctvom dohody z Minska pre ich vlastné dobro. Pokiaľ je Ukrajina proruská, nielenže existuje, ale je to aj odveký bratský národ. Len čo však začne vykonávať nezávislú politiku, stáva sa fiktívnou.
Pre ruských imperialistov je dôležitá veľká a slávna ríša a je jedno, či sa volá Ruská ríša alebo Sovietsky zväz. To je dôvod, prečo malé národy, vnímané ako podstatná súčasť ruského imperiálneho priestoru alebo jeho údajnej „sféry vplyvu“, nemôžu mať skutočnú autonómiu. A preto sa Putinov dvorný spevák Oleg Gazmanov objavil na zhromaždení na podporu invázie na štadióne Lužniki a odspieval pieseň „Made in ZSSR“ (Сделан в СССР), ktorá obsahuje nasledujúci text:
„Ukrajina a Krym, Bielorusko a Moldavsko , toto je moja krajina.“
Výkon a odôvodnenie sú pozoruhodne podobné a vyžadujú si podobnú dávku cynizmu, klamstiev, sebaľútosti a popierania – a hrozné dôsledky ruského odmietnutia priznať svoje stalinské dedičstvo sa teraz prejavujú na Ukrajine. „Po zvážení všetkých skutočností,“ sťažoval sa minulý týždeň ruský generál Rustam Minnikajev, „sme teraz vo vojne s celým svetom, ako sme boli počas Veľkej vlasteneckej vojny. Celá Európa, celý svet bol proti nám a tak je to aj teraz. Rusko nikdy nemali radi.
Toto je preklad článku Tomislava Karduma uverejneného 4.7.2022 s pôvodným názvom Putinizmus a stalinistické dedičstvo.
—-
Tomislav Kardum je chorvátsky historik a novinár, je autorom kníh Zahraničná politika Nemeckej ríše 1871–1890 a Medzi revolúciou a obranou štátu: Komunisti v chorvátskej Banovine.
