Wüst – Schrötter – Gross: SMRT a NESMRTELNOST

Vzťah človeka k smrti v uplynulých storočiach prechádzal značným vývojom, ktorý dodnes nie je uzavretý. Naša skúsenosť so smrťou navôkol, nielen s násilnou a tragickou, ale i prirodzenou a všednou (napr. na bitúnkoch), býva dnes nanajvýš sprostredkovaná (tzv. mediálna), pokiaľ tá, ktorú si každý nesieme v sebe, je vytláčaná z mysle. O tej sa radšej nehovorí a je odsunutá, len aby nenarušovala zložitý mechanizmus a technológie súčasného bytia vymedzené každodennou „modernou existenciou“…

Tvárou tvár čeliac výzvam modernizácie, možno očakávať, že smrť vyjde z tejto „karantény“, kam bola vykázaná „hospicom“ konzumných spoločností  a zaujme opäť patričné miesto, aké mala v tradičných spoločnostiach bezprostredne konfrontovaných s hromadným umieraním. Ak sa sám nezrúti systém v ktorom momentálne žijeme – tak môžeme len žať zasiate plody: problém starnutia pôvodného európskeho obyvateľstva aj ako dôsledok znižovania plodnosti (okrem iného v mene „životného štýlu“), predlžovania ľudského veku (o.i. umožneného týmto štýlom), potom neunikneme katastrofe v žiadnom prípade: podľa týchto projekcií bude napr. v Českej republike len do roku 2050 viac ako tretina ľudí starších ako 65 rokov ( z toho cez jeden a pol milióna osemdesiatročných!)

Otázka, či tento vývoj prebudí aspoň časť našej spoločnosti k pokusu o zvrat, uvedomeniu si spolupatričnosti, totožnosti, teda identity, alebo. či apatia moderného človeka z našich zemepisných šírok a dĺžok je už nezvratná, ostáva ešte otvorená… Prebojovať sa z chaosu – k tomu je potrebné donútenie: človek má buď voľbu zaniknúť, alebo sa presadiť….Také niečo by si ale opäť vynútilo vyhodnocovanie smrti v zmysle „ars moriendi“…

Táto kniha pojednáva o tom, ako smrť vnímali (contemplatio mortis) naši vzdialení predkovia, ale i tí v časovej priamke menej vzdialení.