Paul Sérant: Fašistický romantismus

Táto kniha nie je štúdiom o fašizme všeobecne, ani o francúzskych politických hnutiach, inšpirovaných Hitlerom, či Mussolinim. Je prekladom francúzskeho originálu Le romantisme fasciste, ktorý bol vydaný po prvýkrát v roku 1959. Zaoberá sa  politickým zmýšľaním šiestich francúzskych spisovateľov – svojimi osobnosťami a údelom značne rozdielnych, ktorí sa ale v predvojnovej dobe zhodovali na reakciách na francúzske i medzinárodné udalosti. Sú to: Alphonse de Chateubriant, Abel Bonnard, Louis-Ferdinand Céline, Pierre Drieu La Rochelle, Robert Brasillach a Lucien Rebatet.

Drieu La Rochelle, Brasillach a Rebatet sa hlásili k fašistom. Alphonse de Chateubriant za národného socialistu. Abel Bonnard a Céline sa neprihlásili ani k jednej z týchto doktrín. Sympatie Abela Bonnarda k Francúzskej ľudovej strane Jacquesa Doriota totiž spisovateľa od roku 1937 situovali do francúzskeho „profašistického“ prúdu. A rovnako tak sa k nemu svojou revoltou proti liberálnej demokracii a komunizmu, i túžbou po francúzsko-nemeckej dohode, priblížil Louis-Ferdinand Céline. Čítaním knihy možno zistiť, že navzdory očividným rozdielom reagovalo oných šesť spisovateľov na niektoré veľké problémy svojej doby totožne. Kniha sa nezaoberá najväčšími časťami ich diela – literárnymi prácami. Naopak, aby sa vyzdvihlo podstatné, zohľadnili sa ich knihy a články o politike a metafyzike. Názov knihy nepochybne vyvoláva otázky. Dočítame sa, že sklon menovaných spisovateľov k fašizmu nejde vysvetliť len romantizmom, ale i vôľou k politickému realizmu.

Napriek tomu vidno, že sa v rozličných štýloch vyznačujú lyrizmom a že ich politický postoj z rozhodujúcej časti splýva s hľadaním nového spôsobu kolektívneho života, s poetikou politického a sociálneho poriadku. Človek mohol byť romantikom a antifašistom (príklady nechýbali), ale nebolo by pre neho jednoduché byť „fašistom“ bez toho, aby akosi nebol romantikom. Romantický ráz fašizmu napokon zdôrazňovali ako niektorí jeho stúpenci, tak i odporcovia: bol to Drieu, kto v roku 1944 definoval fašizmus ako „neobyčajne účinné maskovanie veľkého spoločenského náporu maloburžoázie (divoko romantické ako všetko, čo z maloburžoázie vzišlo a pokiaľ nezanikne, ešte vznikne.)“

Čitateľ si zaiste položí aj otázku, prečo sa kniha nezaoberá aj ďalšími spisovateľmi. Je treba najprv rozptýliť zmätok, ktorý bol vyvolaný povojnovou propagandou. Väčšina spisovateľov, ktorí sa v roku 1940 postavili za Národnú revolúciu, nech už boli „oportunistami“ či „kolaborancionistami“, germanofóbmi či germanofilmi, neboli fašistami. Ak obdivovali „oportunisti“ Maurras, Béraud či Benjamin priamo Mussoliniho alebo Franca – pre Francúzsko si obdobný režim ale nepriali. Kolaboracionisti Georges Suarez, Paul Chack alebo Abel Hermant sa vyslovili za nemecko-francúzsku dohodu, bez toho, aby sa dovolávali fašizmu, či národného socializmu. Tým skôr sem nepatrí prípad mnohých spisovateľov, ktorým bolo po vojne vyčítané, že spolupracovali s parížskou okupačnou tlačou, alebo, že sa stýkali s nemeckými predstaviteľmi. V knihe sa autor tiež nezaoberá prípadmi fašistických novinárov okolo týždenníka Je suis partout a ďalšími, takže sa obmedzil výhradne na tých, ktorí boli spisovateľmi.

Niektorí čitatelia sa autora pýtali, prečo sa po štúdiu tradičnej metafyziky obrátil k politickým otázkam. To preto, že v „odposvätenom“ svete ako je ten náš si politické ideológie často uzurpujú úlohu, prináležiacu kedysi náboženským a metafyzickým tradíciám. A to je dôvod prečo súdobí spisovatelia najmenej vzdialení duševnému nepokoju, neunikli nepokoju politickému. Čo znamená, že preukázať spriaznenosť fašizmu s tradičnými náukami, ako sa o to vo svojej štúdií o „myslení pravice“ pokúsila Simone de Beauvoirová by bolo márne. Moderné ideológie by nemali byť zamieňané za tradičné náuky, akokoľvek si od nich ten či onen prvok vypožičajú, alebo sa dovolávajú ich autority. Knihy tohto razenia sú písané preto, aby podobné zmätky rozptýlili.