Jozef M. Kirschbaum: Krvácajúca hranica

Prvé vydanie „Krvácajúcej hranice“ vyšlo v roku 1940 v období 1. Slovenskej republiky, bolo však na nátlak Berlína a intervencie Budapešti spálené. Druhé vydanie vyšlo v roku 1994, no ani v druhej SR rozvíjanie tejto témy nebolo žiaduce, podobne ako udalosti súvisiace s Malou vojnou s Maďarskom v marci 1939, kedy sa na obranu Slovenska postavil rekordný počet dobrovoľníkov – čo bol najväčší dobrovoľnícky nástup v 20. storočí, ďaleko prekračujúci modlu tzv. SNP.

Na Slovensku je žiaľ dnes systematickým a rafinovaným spôsobom mediálne ničená naša historická pamäť, identita, úcta k štátu, nielen v liberálnych médiách, ale aj na úrovni štátnych inštitúcií. Deje sa tak nenávistným osočovaním prvej slovenskej štátnosti, výberovou manipuláciou s ľudským utrpením, kde ideologický cieľ má vyššiu hodnotu, ako ľudský život. Dôkazom neznalosti Slovákov o vlastných moderných dejinách, o obrovskom utrpení Slovákov pod maďarským terorom je práve táto kniha. Napriek tomu, že od jej prvého vydania uplynulo už viac ako 80 rokov, fakty uvedené v nej sú širšej verejnosti, vrátane odbornej, prakticky neznáme…

Kniha je otrasným dokumentom veľkomaďarského imperializmu a šovinizmu, bezprecedentného popierania základných ľudských a občianskych práv národnostných menšín na maďarskom území.

Už na Mníchovskej konferencii, počas rokovania veľmocí, sa téma územných požiadaviek Maďarska dostala do rokovacej miestnosti s odporúčaním, aby sa o nich dohodli zainteresované štáty (Maďarsko a Česko-Slovensko) a len ak by sa nedohodli, zasiahnu veľmoci. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedere, kde ministri zahraničia Nemecka a Talianska rozhodli pričleniť časť južného Slovenska k Maďarsku. Určili novú hranicu, ktorá počas celého obdobia druhej svetovej vojny bola hranicou krvácajúcou. Ale nielen ona, lež celé zabraté územie bez obáv z hyperbolizácie, by bolo  možné nazvať krvácajúcim územím. Tiekla tu krv, a to najmä slovenská. Svedectvá zverejnené v r.1940 sú iba malým zlomkom celkového utrpenia Slovákov.

Len od novembra do konca roka 1938 muselo opustiť, alebo bolo z tohto územia vyhnaných, približne 50 tisíc čsl. štátnych občanov, Slovákov, Moravanov a Čechov. Celkovo bolo násilne vysídlených okolo 100 tisíc občanov, ktorých predtým nezriedka vystavili brutálnemu mučeniu, lynčovaniu, rabovaniu zo strany maďarských teroristických oddielov a tiež sfanatizovaných šovinistov – bývalých československých spoluobčanov maďarskej národnosti, všetko pod dohľadom maďarských žandárov či vojska. Napriek uisteniam dokonca od samotného Horthyho, že k Slovákom na zabratých územiach sa maďarská moc bude správať slušne, opak bol pravdou. Vyhnaní obyvatelia boli orabovaní o svoj majetok, ktorý museli zanechať na pričlenenom území. Tieto skutočnosti si však dodnes maďarská šovinistická klika odmieta pripustiť a namiesto toho pestuje mučenícky kult maďarskej komunity postihnutej povojnovými Benešovými dekrétmi.

Skúsenosť s nespravodlivosťou a krutosťou Budapeštianskej politiky v rokoch 1938-45, významným spôsobom ovplyvnila konanie československej vlády v rokoch 1946 – 47, kedy došlo k výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Bumerang šovinizmu sa vrátil a dopadol na hlavy všetkých, aj nevinných. Pre vzájomné zmierenie je potrebné pochopenie týchto príčinných súvislostí, vzájomné uznanie chýb a krívd a rešpektovanie princípu rovnakej ľudskej dôstojnosti.