Martin Lacko: Spomienky slovenských vojakov na osudy v nemeckom zajatí (1944-1945)

Trinásť spomienkových svedectiev bývalých príslušníkov slovenskej či povstaleckej armády (a jedného civilistu), prevažne rodákov zo západného Slovenska, ktorí sa v závere druhej svetovej vojny ocitli v nemeckých zajateckých táboroch, no ich neľudské podmienky prežili a vydali o tom svedectvo. Veľmi hodnotná publikácia v mnohom vysvetľujúca aj postoje súčasnej verejnosti. A súčasne približujúca do akého postavenia sa môžu dostať bežní ľudia zomletí vojnovou mašinériou: „Už som rozmýšľal nad tým, či by sa nedali jesť ľudské výkaly. Keď ich môže žrať ošípaná, a nič sa jej nestane – prečo by nemohol človek? Od toho som však upustil. Čo s tými slimákmi? Keď sa ich nepodarilo uvariť, pokúsil som sa ich jesť surové. Brucho som im odrezal nožíkom a zvyšok nasolil v šálke…“ Trápenie hladom malo aj tie dôsledky, že si niektorí zajatci dokonca jeden druhému kradli kúsky chleba priamo z úst (jeden bochník bol pre 20 chlapov). Absurdnosť situácie dokresľujú aj zúfalé počiny kedy už nič nemalo hodnotu: „Aj latríny – suché latríny – bez vody, tak čo tam môže byť? Len infekcie, choroba… Bez papiera…. Len ktorí mali pri sebe väčšie peniaze – hlavne stokorunáčky boli veľké – tak s tými si utierali zadky. Alebo ich používali aj na fajčenie….“ Po prečítaní knihy čitateľ akiste nadobudne dojem, že napriek ponosám žije v relatívne zlatých časoch a zaiste by nechcel zažiť ani desatinu z popisovaných útrap….