Martin Lacko: Deportácie Slovákov do ZSSR

O deportáciách, koncentračných táboroch a utrpení v nich sa verejnosť dozvedá na takmer dennej báze. Týka sa to vyslovene ale nemeckých koncentračných táborov, holocaustu a predovšetkým miliónov obetí židovského pôvodu, pričom obete z radov iných národov sú spomínané pomerne okrajovo. A už vôbec nepočuť o miliónoch obetí sovietskych koncentračných táborov – tzv. gulagov. Pritom boľševický režim vznikol skôr ako fašizmus či nacizmus, pôsobil dlhšie a rovnako tak i pretrval, či vyžiadal si viacej obetí.

Sovietsky zväz – ZSSR – je vo verejnom diskurze desaťročia prezentovaný pozitívne ako „osloboditeľ“, či už Slovenska, Československa ba i Európy. Dnes, na vlne módneho neomarxizmu, dokonca zažíva renesanciu. Príchod Červenej armády do Európy znamenal síce koniec vojny, no nestal sa érou politickej slobody, skôr naopak. Len zo samotného ZSSR pred boľševizmom utekalo niekoľko miliónov obyvateľov pod ochranou a s pomocou ustupujúcej nemeckej armády – pred „svojou“ vlastnou „osloboditeľskou“ sovietskou armádou. A vonkoncom to neboli len nejakí kolaboranti s nemeckou mocou, ale zväčša tí, čo mali veľmi negatívnu skúsenosť so sovietskym komunistickým režimom.

Sovietsky zväz, ktorý utrpel vo vojne nesmierne materiálne aj ľudské obete si zaumienil, že tieto škody nahradí aspoň odvlečením nepriateľských vojnových zajatcov na otrocké práce. Nezostalo však len pri tom, ich piata kolóna v podaní domácich komunistov im hneď po prechode frontu ochotne poskytla zoznamy osôb nepriateľsky naladených voči komunistom, ale i inteligencie, či predstaviteľov štátnej moci, aby tak nastali čistky voči nepohodlným. Tragickou kapitolou potom boli osudy ľudí, ktorí sa len ocitli v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Boli braní doslova z ulice, len pre „buržujský výzor“ (stačilo mať oblek), alebo úplne náhodne na doplnenie stavu po ušlých zajatcoch. Sovietska moc aj takýchto civilistov zaistila a v dobytčích vagónoch presne po vzore odsudzovaných nacistických deportácií s rovnakou, ak nie väčšou surovosťou, odvliekla tisíce kilometrov na Sibír.

Tamojšie podmienky a strádanie boli vstupenkou do hrobu, presne podľa hesla novodobých galejníkov: „Ak budeš robiť, zdochneš od roboty. Ak nebudeš robiť, zdochneš od hladu.“ Pracovné normy boli nastavené neúmerne vysoko, strava zas nízko a pri neplnení normy sa krátila, takže išlo v podstate o beštiálne mučenie uväznených otrockou prácou, hladom, či  psychickým terorom s jasným zámerom – vyžmýkať z odsúdenca maximum a následne ho nechať biedne skonať. Kto umrel, nikomu nechýbal a bol len zahrabaný do plytkého hrobu za ostnatým plotom lágra – gulagu – kde jeho pozostatky neraz vyhrabali a zožrali sibírski vlci.

Kniha okrem opisov povestných hrôzostrašných podmienok gulagov prináša vo výpovediach preživších aj viaceré neznáme skutočnosti. Napríklad odvlečený dôstojník František Urban sa do „starostlivosti“ sovietskych zložiek dostal už ako účastník tzv. SNP v septembri 1944, kedy ho ľsťou vyslali „hrdinskí“ povstaleckí velitelia – Ján Golian a Július Nosko letecky do ZSSR pod zámienkou služby vo vojsku generála Svobodu. Po pristáti v Moskve bol internovaný, vyšetrovaný ako špión a napokon vo fraške odsúdený za „nedovolené prekročenie hraníc ZSSR“. Po 7 rokoch strávených v pracovných táboroch sa mohol vrátiť do ČSR, a ako sám napísal, spoznal tam „ľstivé sovietske metódy a poloázijský spôsob myslenia“.  A hoci sa predtým angažoval v SNP, pod vplyvom osobných skúseností potom už označoval Slovenský štát za „oázu vo vojnovom vrení“ a prezidenta Tisu za „pravoverného Slováka, človeka citu a rozvahy.“ Zo svojej internácie v ZSSR vinil Goliana aj Noska, ktorí sa ho chceli zbaviť kvôli tomu, že by mohol uviesť dôkazy ich babráctva pri odzbrojení východoslovenských divízií na začiatku SNP Nemcami, za čo niesli hlavnú  zodpovednosť.  „Preto som musel zmiznúť zo scény a byť celkom bezohľadne obetovaný.“ 

Dodnes nie je známe, koľko nevinných ľudí zo Slovenska bolo do sovietskych koncentračných táborov  – gulagov – odvlečených, ešte v 90-tych rokoch sa ich počet odhadoval na 10-20 tisíc, no postupne narastal. Najnovšie výskumy ukazujú, že ich počet mohol dosiahnuť aj viac ako 70-tisíc, čo by boli najväčšie deportácie v histórií Slovenska, prekonávajúce aj tie počas vojny, ktoré sú neprestajne vyčítané. Že sa tak dialo už v mierových časoch a páchali ich sovietski „osloboditelia“ – o tom sa dnes mlčí. Táto temná stránka dejín ešte len čaká na svoj historický výskum, ktorý je z pochopiteľných príčin temer sabotovaný.

Šokujúca kniha približujúca neuveriteľnú beštialitu a brutalitu na jednej strane a na strane druhej zas neskutočnú vôľu žiť a prežiť. Pri čítaní týchto svedectiev sa nevdojak naskytne otázka, či by tieto podmienky prežil človek dnešnej doby….