Pavol Tunák: Z Ružomberka na Kamčatku (alebo 10 rokov v gulagu)

Šokujúce dielo o podmienkach v sovietskych gulagoch, kde 10 rokov autor strávil a zázrakom ich prežil. Na slobodu sa dostal vďaka náhode, keď do tábora až na Kamčatke prenikli agenti hľadajúci stopy po švédskom veľvyslancovi v Maďarsku, a tak objavili aj autora a ďalších odvlečených, o ktorých sovietske orgány informovali, že sú dávno po smrti – s cieľom ich využívania na otrocké práce až do ich skutočného skonania.

Príbeh je o to silnejší, že ukazuje, ako sa osud môže neľútostne zahrať – 19-roční chlapci pracujúci v továrni v Ružomberku na smeny sa chceli kvôli únave vyhnúť kopaniu zákopov pre Nemcov. Tí ich však nasledujúci deň zaistili a už ako väzňov nasadili na zákopové práce. Zo šlamastiky sa ich pokúsil dostať známy jedného z nich, keď ich vybral ako regrútov do kasární v Ružomberku a následne po krátkom výcviku ich umiestnili ako čestnú stráž k mauzóleu otca národa Andreja Hlinku. Práve toto sa im stalo osudným, lebo v marci 1945 čelili partizánskemu výpadu a v prestrelke autor postrelil sovietskeho partizána. Sám bol ťažko ranený, no jeho spolustrážcovia útok ani neprežili. Po prechode frontu ho priamo z nemocnice ešte raneného Sovieti odvliekli, na udanie miestnych komunistov, ako nebezpečného fašistického prisluhovača a hnali aj s ďalšími najprv na Moravu a neskôr do internácie v Osvienčime. Koľko takýchto zajatcov neprežilo osvienčimské sovietske peklo sa samozrejme nedozvieme, keďže sa vo verejnosti ani nevie, že aj „osloboditelia“ mali a stavali koncentračné tábory. Všetky tieto útrapy však boli ničím v porovnaní s tým, čo nastalo. Sovietmi svojvoľne odvlečení zajatci z rôznych „oslobodených“ štátov, boli následne deportovaní navlas rovnako v dobytčích vagónoch, ako predtým väzni nemeckých koncentračných táborov. V Minsku ho sovietsky vojenský súd za zastrelenie sovietskeho partizána (v sebaobrane) odsúdil na 10 rokov do gulagu a skutočné utrpenie sa len začalo…

Presuny v arktických zimách do Murmanska či Archangeľska, tisícky kilometrov, strádanie a neľudské podmienky, napokon odsun až na brehy Tichého oceánu do baní, či rúbanie stromov v 50-stupňovom mraze, šikanovanie kriminálnymi bandami, hlad a všadeprítomná dennodenná smrť autora doslova zvlčila, keď ako spomína, po prepustení sa prvé tri roky nevedel zaradiť do spoločnosti, rybu jedol aj s kosťami a v chvate hrýzol celý chlieb, lebo tak ho to táborový neľudský systém naučil, keď sa jedlo kradlo a opekali aj potkany, či vymýval konský trus.

Po prepustení musel podpísať vyhlásenie, že o svojich „zážitkoch“ nebude hovoriť, čomu však neodolal, takže ho československý súd odsúdil v roku 1959 na rok väzenia pre „hanobenie spojeneckého štátu“, čo si odpykal ako trestanec v bani na Ostravsku. Iná práca mu ani neostala, a tak baníkom bol až do roku 1980. Po tomto všetkom je priam neuveriteľné, že sa dožil veku 94 rokov a zomrel len v roku 2019. Jeho príbeh je skôr známy v ČR, kde i v Ostrave ostal a prijal po rozpade ČSFR české občianstvo, keďže sa mu bridila povestná slovenská prokremeľská náruživosť. To je aj dôvod, prečo je v našich končinách v podstate zabudnutým. Toto dielo vychádza v roku 100-tého výročia jeho narodenia a zasluhuje si zaiste pozornosť – povinným čítaním by malo byť pre všetkých podporovateľov súdruha Blahu a im podobným sovietskym spomienkovým optimistom….