Martin Lacko: Zápisky čatníka Jána Čonku z bojov proti Sovietskemu zväzu (1941-1944)

Ďalšie z vydarených diel historika Martina Lacka, ktoré by neuzreli svetlo sveta, ale ležali kdesi v archívoch ÚPN schované pred zrakmi verejnosti. Zverejňuje frontový denník, hoc mnohokrát nepísaný na dennej báze, nielen o zážitkoch z bojov na východnom fronte, ale aj vojenského života v zázemí, kasárňach i dobových reáliách. Zápisky sa dostali do vojenských archívov práve preto, že neunikli neskôr pozornosti komunistickej československej vojenskej kontrarozviedky, ktorá ich podrobne študovala. Zrejme aj na ich základe bol potom Ján Čonka z armády prepustený. Zápisky boli totiž v príkrom rozpore s komunistickou oficiálnou propagandou, ktorá nasadenie slovenských vojakov vykresľovala ako donútenie a ich jedinou snahou malo byť čo najrýchlejšie zbehnutie na sovietsku stranu.  Svedectvo však dokazuje pravý opak – a to urputné a neľútostné vzájomné pozičné boje. Ani so slovenskými zajatcami sa sovietska strana nemaznala, ako poznamenáva v zápise z 26.10.1942: „Pri dosiahnutí svojho cieľa našla 2. rota svojho jedného vojaka, ktorý bol ranený, preto nemohol ustúpiť so svojimi kamarátmi. Hlavu mal rozbitú pažbou pušky, nohy a ruky dolámané a krk podrezaný. Boty mal zo svojich nôh stiahnuté, takto zničený ležal už dávno mŕtvy pod stromom.“ Pri opisoch vidno aj veľkú ľahkovážnosť niektorých vojakov (samotný Čonka mal v tom čase okolo dvadsaťdva rokov), ktorí sa svojou neopatrnosťou stali nielen terčmi ostreľovačov, ale aj svojimi neuváženými činmi spôsobili napr. odpálenie mín, či granátov, ktoré mali pri sebe, pričom tak smrteľne poranili nielen seba, ale aj okolitých vojakov. Tiež opisy kontaktov s miestnym obyvateľstvom, ktoré bolo voči slovenským „okupantom“ priateľsky naklonené, prinášajú paradoxnú skladačku onej doby, ktorá sa nedá jednoznačne zaškatuľkovať tak, ako sa o to pokúšajú už desaťročia ideologickí ohýbači histórie.