Andrej Šmith: Bol som robotníkom v Sovietskom zväze

12.00

Otázka, či sa niekedy stala nejaká kniha napísaná Slovákom svetovým bestsellerom, je zložitá. A predsa. V druhej polovici 30.-tych rokov preklad do všetkých svetových jazykov a obrovský úspech dosiahla v USA po anglicky vydaná kniha „Slováka, robotníka a svetobežníka“ Andreja Šmitha (a jeho manželky Márie) Bol som robotníkom v Sovietskom zväze (I Was A Soviet Worker). Prečo teda o tejto knihe a jej autorovi nevieme temer nič? Pretože kritizuje komunizmus a jeho minulých a súčasných nasledovníkov, ktorým je pravda nepohodlná. Ale postupne. Šmith sa narodil v r. 1884 (približne) v Handlovej (pravdepodobne). Od detstva pracoval ako robotník, neskôr ako baník vo vtedajšom Uhorsku. Bol odvážny a kritizoval ťažké pomery robotníkov, za čo si vyslúžil prenasledovanie zo strany vrchnosti a zamestnávateľov s nálepkou buriča. Po rokoch biedy, keď sa kde tu uchytil ako robotník, murár,  či nádenník, rozhodol sa vysťahovať do USA. Pracoval vo fabrikách a baniach v Pennsylvánii. I tam sa organizoval v rôznych robotníckych spolkoch, v Socialistickej strane a nakoniec ho jeho hlboké sociálne cítenie priviedlo až k americkej Komunistickej strane. Tá ho v roku 1929 vyslala na exkurziu do „raja robotníkov“ – Sovietskeho zväzu. Boľševici delegácii pripravili dokonalý potemkinovský výlet. Hostiny sa striedali s divadelnými predstaveniami, pitkami, návštevami vyzdobených fabrík plných šťastných ľudí. Šmith bol nadšený. A hoci v USA mal vlastný byt a auto, rozhodol sa, že aj so ženou pôjdu budovať komunizmus do ZSSR. Predali všetky veci a úspory venovali americkej komunistickej strane (!).

Druhý príchod v r. 1932 ich však rýchlo vyviedol z omylu. Žiadne slávobrány, žiadne oslavné vítania, či výdobytky, aké si užívali počas prvej návštevy. Všade neporiadok, hladomor, kolaps, preplnené zavšivavené baraky, žobranie. Robotníci a hlavne roľníci umierali ako muchy. „Čo na tom, že milióny umierajú, len nech socializmus žije!“, vraveli Andrejovi vedúci straníci. Napriek všetkému ostali Šmithovci v ZSSR nakoniec 3 roky, aj preto, že mali oveľa vyšší plat ako miestni (aj tak sa z neho dalo vyžiť len ťažko a domáci pre tieto výhody zahraničným robotníkom závideli) a hlavne preto, že ich nechceli pustiť späť. Šťastím bolo, že si ponechali americký pas a nemali deti. Aj keď na Šmithovcov robili sovietski súdruhovia nátlak, aby sa vzdali amerického občianstva a prijali sovietske, prezieravo tak neurobili. Inak by boli úplne v sovietskej moci a skončili by ako ostatní kritici v gulagoch. Šmithovi paradoxne pomohlo aj to, že celý svoj majetok odovzdal americkej komunistickej strane, takže jeho prípadné prenasledovanie by malo negatívny vplyv na vnímanie ZSSR zahraničnými komunistami.  Hoci sa Šmith veľmi snažil meniť pomery (a sovietska moc, ktorá ho nevedela inak umlčať ho aspoň zatiahla do svojich osídel a urobili z neho „inžiniera“), všeobecná apatia, otrocké podmienky robotníkov a celkovo pomery ho deptali. Dobre sa mali iba funkcionári strany, ostatní nemali vôbec nič. Dokonca mnohí z tých, ktorých Šmith presvedčil presťahovať sa do ZSSR z USA v otrockých pracovných podmienkach zahynuli. Chlieb bol hlavné platidlo, cennejšie ako zlato. Žena Mária sa psychicky zrútila. Poslali ju na rehabilitáciu na Krym. Zo sanatória sa stal v podstate bordel pre verchušku. Mária opisuje šialené príbehy ľudskej beštiality. Ženy si bežne privyrábali prostitúciou, aby uživili deti. Dramaticky narastal výskyt pohlavných chorôb. Nemocnice boli len pre komunistov, bežný človek zomieral na ulici. Pre nich ako presvedčených komunistov bolo desivé zistenie, že v „beztriednej spoločnosti“ v skutočnosti triedy jestvujú a rozdiely medzi nimi priepastne prekonali aj nenávidený americký kapitalizmus.

Po Kirovovej vražde (1934) sa začalo s masívnym zatýkaním a popravami. Situácia už bola neúnosná. Ľudia bežne „mizli“. Po mnohých peripetiách sa nakoniec Šmithovcom podarilo vrátiť do USA, kde svoje poznatky spísali a o zážitkoch prednášali. Ich kniha sa stala veľkou obžalobou komunizmu. Na Slovensko sa dostala v r. 1939. Najprv sa z nej čítalo v rozhlase, tlačou vyšla v roku 1941. No už v r. 1945 ju z knižníc stiahli, proti ZSSR sa nesmelo brojiť. Po 2. svetovej vojne bol Šmith v kontakte so slovenskou emigráciou. Aj preto, že bol bezdetný, však dnes nevieme, kedy zomrel a kde je pochovaný. Treba ešte dodať, že komunizmus šli budovať do ZSSR aj Dubčekovi rodičia  v rámci akcie Interhelpo. A hoci pochodili veľmi podobne, keď sa ocitli v kirgizskej stepi na úrovni doby kamennej, vrátiť sa mohli až po 2. svetovej vojne. Ich syn, jednoduchý Šaňo, na rozdiel od Šmitha ostal červený až do konca života. Možno by podobnú skúsenosť mali zažiť všetci tí dnešní budovatelia krajších včerajškov a spomienkoví optimisti na čele s neoboľševikmi a stalinistami stelesnených Ľubošom Blahom a jemu podobnými. Reedíciu tejto zabudnutej a neuveriteľne silnej knihy pripravil liberálno-ľavicovými médiami ostrakizovaný historik Martin Lacko, ktorý napísal aj doslov.

Nie je na sklade

Kategórií: Značky: , , ,

Popis

Rok vydania: 2018  ISBN: 978-80-89601-08-0  Rozmer: A5 Počet strán: 243  Väzba: mäkká/brožovaná  Jazyk: slovenčina

Ďalšie informácie

Hmotnosť 0.2 kg

Možno by sa Vám páčilo…