Keď sa mašinéria kultúry vymazávania (tzv. cancel culture) pred niekoľkými rokmi zahryzla i do slovenských reálií, terčom sa stali predovšetkým pamätníky, busty, či ulice pomenované po dejateľoch prvej Slovenskej republiky. Čo nezničili obrazoborci z teroristického dua Lorenc-Kamlus kladivami, to dokonala prokuratúra prostredníctvom pokrútených paragrafov a hrubých nátlakov na samosprávy. Tak sa prišlo nielen o ulicu Dr. J. Tisu vo Varíne, ale aj historické pamätné tabule. Vymazávaniu histórie však nie je koniec – deje sa aj naďalej s rovnakou intenzitou a zákernosťou, no už nie za mediálnej pozornosti – lebo aj zlodejom sa kradne lepšie vtedy, ak ich pri tom nik neruší.
Ako každý zákon, aj tento z dielne prekrúcačov histórie má svoje slabiny, na ktoré sme upozorňovali už dávnejšie a ktoré sa konečne začínajú otáčať voči neomarxistickým tvorcom tohto právneho paškvilu. Najnovší prípad z Bernolákova sa týka ulice pomenovanej po komunistovi Vladimírovi Clementisovi, poprednému inštalatérovi komunistického režimu na Slovensku, dokonca ministrovi zahraničia v Gottwaldovej vláde. Ulíc pomenovaných po ňom sú na Slovensku zaiste desiatky. Nikomu to v podstate neprekážalo celé roky, rovnako ako ulica Dr. J. Tisu. Až do chvíle, kedy sa začalo s americkou hystériou útočenia na pamätníky spojených s „bielym mužom – zotročovateľom“ pod vplyvom teroristického hnutia „Black Lives Matter“. V našich zemepisných šírkach a dĺžkach nemáme sochu žiadneho zotročovateľa (s výnimkou staromaďarského kanibalského vojvodu Bulcsua v obci Búč), takže naši neomarxistickí ačohentisti nemohli ostať v hanbe a siahli aspoň na to torzo hmotných pamiatok spojených s prvou Slovenskou republikou.
Keď sme pred rokmi s nadsadením upozorňovali, že časom sa toto šialenstvo zvrhne, a keď progresívni obrazoborci už nebudú mať kladivami čo rozmlátiť – vrhnú sa trebárs na sochu T. G. Masaryka, ako na obhajcu rasizmu. Lebo sa možno konečne dočítajú, že Masaryk už v roku 1927 podpísal rasistický zákon o „potulných cigánoch“. Tým predbehol o celé roky kritizované nemecké nacistické rasové zákony, ktoré sa prijali až v roku 1935. Do tohto štádia pomätenia neomarxistických myslí sme sa ešte nedostali – a zrejme ani nedostaneme – pretože tatíček Masaryk je ikonou progresívcov, takže jemu sa podpis pod rasistický zákon zaiste prepáči.
Lenže do kategórie závadných osôb podľa predmetného vymazávacieho zákona reálne prepadne viacero iných – v mnohých prípadoch priam ikonických dejateľov. Prvý teda nastal a týka sa Clementisa. Na základe zákona a konštatácie prokuratúry možno ale predpokladať, že ním sa to nekončí. V zóne ohrozenia sa môžu objaviť ďalšie zvučné mená ako Novomestský, Žingor, ba dokonca Dubček a ďalší. Áno, aj Dubček, lebo navzdory budovanému imidžu pomaly snáď protikomunistického bojovníka je opak pravdou – podpísal obuškový zákon proti vlastným občanom v roku 1969 už počas sovietskej okupácie a z funkcie neodišiel ani na protest, vlastní komunisti ho museli vyraziť.
Uvedomujúc si túto hrozbu začali súdruhovia s nárekom – ohľadne tvrdosti zákona a vyzvali priamo poslancov „v mene ľudskosti a spravodlivosti“ na jeho zmenu. Nie zrušenie, ale zmenu v tom, aby sa netýkal ich boľševických ikon. Lebo – dodajúc demagogicky – „…tento významný politik a účastník zahraničného odboja nebojoval aj proti komunistickému režimu. Dajako to nestihol, lebo ho ten režim dal zavraždiť.“ Nuž, ťažko si možno predstaviť, ako by inštalatér stalinistického systému, mohol voči nemu bojovať. Ale logiku v Zväze protifašistických bojovníkov, ktorý tiež v 50.tych rokoch rezolúciami volal po trestoch smrti pre nepriateľov komunistického režimu a ktorý mal byť po roku 1989 rozpustený a zakázaný ako zločinecká organizácia – hľadať naozaj nemožno.
Vzhľadom k politickej konštelácií a vlády, ktorej mnohí členovia sú naviazaní na komunistickú ideológiu, nemožno vylúčiť, že k požadovaným zmenám v zákone príde. Bude však aj zaujímavé sledovať, či sa zákon začne dotýkať ďalších – či už Dubčeka, Novomestského, Svobodu, alebo a najmä – odsúdeného vojnového zločinca a iredentistu Jánosa Esterházyho, ktorého busty hyzdia dokonca niektoré z južnoslovenských miest. Alebo, či zákon a prokuratúra vyslovene poľuje na „slovenských buržoáznych nacionalistov“ podobne, ako v hrôzostrašných 50.tych rokoch.
Štefan Mórocz
