Zjemnenie „protiextrémistickej“ legislatívy?

SNS predložila novelu trestného zákona dotýkajúcu sa trestných činov tzv. extrémizmu. Ide o paradox, keďže „protiextrémistickú“ legislatívu pred dekádou v rámci „stavania hrádze proti extrémizmu“ vtedy budovala SNS vedno so Smerom-SD a Mostom-Híd vo vtedajšej vládnej koalícii. Toto kladivo na čarodejnice súviselo najmä s úspechom ĽSNS a jej parlamentnou účasťou. Súčasne malo hatiť a eliminovať akúkoľvek hoc i teoretickú snahu „extrémistických“ politikov, či ich prívržencov. Tak sa docielilo, že pod vágny pojem „extrémizmu“ možno dodnes našiť čokoľvek a pohnútky obvinených začali vysvetľovať tzv. znalci, ktorí dostali patent na pravdu. Teda tak ako v hrôzostrašných 50.tych rokoch – keď prokurátor a sudca vysvetľovali ešte aj zmýšľanie obvinených a nie obvinení samotní – ktorí boli pri pokuse vysvetľovať pravdu zahriaknutí.

Kto by sa ale nádejal, že SNS prišla s niečím prevratným ostane sklamaný. Nejde jej o likvidáciu týchto nezmyselných zákonov v mnohom potierajúcich slobodu prejavu, ale len o kozmetické úpravy – zmiernenie drakonických trestov. Pretože naozaj – možno spomenúť jednu úsmevnú príhodu z Pohronia, kde si tamojší policajti nevedeli dať rady s adolescentným výrastkom zo sociálne málo podnetného prostredia – rozumej príslušníka istej minority, ktorá sa začleňuje do našej spoločnosti neúspešne niekoľko storočí. Jeho drobné delikty nevedeli efektívne postihovať, až do času, keď mu v škole v zošite objavili nakreslené hákové kríže. Za tento prejav extrémizmu už problémového mladíka z minority vedeli efektívne trestne stíhať, a aj exemplárne odsúdiť. Či táto jeho spoločenská nebezpečnosť kreslenia symbolov, ktorým sotva rozumel, bola porovnateľná s drobnými krádežami a násilenstvami, ktorých sa dopúšťal dovtedy a ktoré boli nepostihnuteľné, o tom nech si urobí úsudok každý sám. Každopádne policajti aj terorizované okolie si vydýchli, že sa asociála aspoň načas zbavili – aj keď za bizarnú cenu. Čo si mohli pomyslieť o jeho odsúdení – a najmä za aký delikt – nielen jeho spoluväzni, ale aj pokrvne spriaznení osadníci – muselo byť vskutku komické.

Konanie SNS na jednej strane možno chápať aj ako boj o radikálnejšieho voliča, čo je pomerne naivné, alebo potom ako záchranné koleso pre toľko opakovanú kauzu okolo Daniela Bombica alias Dannyho Kollára. Proti úprave „protiextrémistickej“ legislatívy sa neprekvapujúco vymedzil Hlas-SD, takže novela nemá ani teoretickú šancu prejsť. Že sa voči nej vymedzilo PS neprekvapuje, veď pre jej expredsedníčku Irenu Biháriovú ide priam o chlebovú tému na ktorej si založila svoju politickú kariéru a ktorú fanaticky a freneticky presadzuje. Že sa témy chytili aj „mienkotvorní pisálkovia“ neprekvapuje, no okrem ich absolútneho nepoznania problematiky, šíria len demagógiu a opakujú frázy.

Jedno pozitívum tu však predsa je. Téma sa predhodila do pléna a do spoločenskej diskusie. Navyše sa konečne otvorila aj tematika vágneho spracovania pojmu extrémizmu a najmä – čo je najdôležitejšie – úkony spojené s označením niečoho pojmom „extrémistický materiál“. Sú totiž známe prípady, kedy príslušné orgány takto účelovo označili predmety z historických zbierok zberateľov a tieto následne majiteľom zabavili. Tým ich nielen pripravili o historické artefakty nevyčísliteľnej hodnoty, ale súčasne barbarsky vyrabovali historické dedičstvo pamäti národa v rámci kultúry vymazávania (cancel culture). O tom, kde a za akých okolností tieto zbierkové predmety skončili, môžeme len špekulovať. Ide o nehorázne rabovanie posvätené účelovým zákonom, porovnateľné azda len s komunistickou zlovôľou pri svojvoľnom zaberaní súkromných majetkov a predmetov v rámci znárodňovania či kolektivizácie.

Štefan Mórocz