V uplynulých dňoch Slovensko zasiahla hystéria v podobe historickej témy – tzv. Benešových dektrétov. Zrejme drvivá väčšina obyvateľov Slovenska, ale aj Maďarska, či ČR, túto dnes už vyhasnutú tému pozná len z počutia a veľmi povrchne. Ošiaľ, aký táto téma vyvolala najmä na maďarskej strane si ale zasluhuje povenovať sa jej hlbšie.
Politická strana Maďarská aliancia (v podstate pohrobok SMK) volá po zrušení Benešových dekrétov už dlhodobo, a to najmä trinástich, ktoré sa majú týkať Maďarov a Nemcov. Nemcov spomína zjavne zámerne (a zámerne nespomína kolaborantov, zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa, ktorí sú takto explicitne menovaní v daných dekrétoch, pričom v tom prípade nezáležalo na tom, akej sú národnosti a mohli byť pokojne aj slovenskej či českej). Má to byť zrejme pre zvýšenie úspešnosti snáh, a tiež preto, aby si tieto snahy všimol nielen Sudetendeutsche landsmannschaft, ale aj priamo hybné politické sily v Nemecku. Keď sa ešte počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006-2010 nastolila podobná požiadavka, vtedajšia politička SNS a podpredsedníčka parlamentu A. Belousovová, cítiaca za svojim chrbtom silu ruskej politickej elity, sa obrátila listom na víťazov 2. svetovej vojny – Rusko, USA, Veľkú Britániu a Francúzsko. Všetky krajiny potvrdili nemennosť výsledkov 2. svetovej vojny a platnosť Benešových dekrétov ako nutného povojnového usporiadania. Diskusie o zrušení dekrétov teda ihneď ustali.
Podstata Benešových dekrétov
Samotná verejnosť nemá dostatočné informácie o podstate Benešových dekrétov. Ľudia si myslia, že ide len o pozbavenie majetku a občianstva Nemcov, Maďarov, kolaborantov a iných osôb, ktoré napomáhali k rozbitiu predvojnovej prvej Československej republiky, či posluhovali nacistom. Skutočnosť je oveľa zaujímavejšia.
Benešove dekréty obsahovali okrem iného aj:
19. 7. 1945 o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov,
21. 7. 1945 o konfiškácií a rozdelení majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov,
2. 8. 1945 o pozbavení štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti,
25. 8. 1945 o ustanovení Dočasného národného zhromaždenia,
1. 10. 1945 o všeobecnej pracovnej povinnosti,
18. 10. 1945 o zrušení nemeckých vysokých škôl,
19. 10. 1945 o jednotnej československej mene od 1.11.1945,
24. 10. 1945 o poštátnení bánk a kľúčového priemyslu, poisťovní a potravinárskeho priemyslu,
25. 10. 1945 o konfiškácií nepriateľského majetku,
27. 10. 1945 o trestaní niektorých previnení proti národnej cti.
Na zamyslenie: dňa 5. 10. 1938 podal dovtedajší československý prezident Edvard Beneš demisiu. 22. 10. 1938 opustil ČSR. Československý parlament (v podstate ten istý, ktorý 18. 12. 1935 zvolil za prezidenta E. Beneša) dňa 30. 11. 1938 zvolil za česko-slovenského prezidenta Emila Háchu. Podľa toho teda tzv. „prezident ČSR“ Beneš v skutočnosti nemal právo vydávať žiadne dekréty, tobôž nie vystupovať ako prezident. Do funkcie ho zvolilo až 28.10.1945 Dočasné – tiež nikým nevolené – národné zhromaždenie. Napokon i Dočasné národné zhromaždenie bolo vytvorené na základe dekrétu zo dňa 25.8.1945. Bolo volené z okresných konferencií Národného frontu a jeho hlavnou úlohou bolo dodatočné schválenie dekrétov „prezidenta“. Ešte predtým však vláda ČSR protiústavne podpísala zmluvu o odtrhnutí Podkarpatskej Rusi a jej pričlenení k ZSSR, vďaka čomu Slovensko prišlo o rozsiahle územia na východe. Aby sa dekrétom prezidenta priznala právna záväznosť, obdobie od Mníchovskej dohody – teda od 30.9.1938 – bolo právne derogované, s čím súhlasili víťazné mocnosti, aby tak zároveň zakryli svoje zlyhanie v danom čase.
Benešove dekréty a Slovensko
Z uvedeného je zjavné, že šlo o precedens nemajúci v systéme tzv. demokracie, pod pláštikom ktorej sa tieto sily ukrývali, obdobu. Mohlo by sa zdať, že Benešove dekréty sa týkali len nemeckého a maďarského obyvateľstva, ale nie je tomu tak. Tieto dekréty sa dotkli i slovenského obyvateľstva, a to nielen vládnucich, či verejne činných osôb, ale dekrétom z 19.10.1945 o jednotnej československej mene celého slovenského obyvateľstva. V tom čase totiž na území ČSR platilo niekoľko rôznych mien: Slovenská koruna, česká protektorátna koruna, maďarské pengő, nemecká marka, vládne poukážky ale aj ničím nekryté vojnové platidlá Červenej armády. Tieto sa menili v pomere 1:1, čo znevýhodnilo vtedajšiu slovenskú korunu, ktorá bola jednou z najtvrdších mien, aj keď sa po tzv. SNP a prechode frontu čiastočne znehodnotila. Napriek tomu najmä voči protektorátnej korune a vojnovým poukážkam československej vlády, či sovietskej armády mala zhruba trojnásobnú hodnotu. Takto bolo teda okradnuté a ukrátené všetko obyvateľstvo žijúce na území bývalého Slovenského štátu.
Dňa 8. mája 1946 (rok po skončení 2. svetovej vojny v Európe) prijalo Národné zhromaždenie v Prahe nasledovnú deklaráciu: „Každý trestný čin spáchaný medzi 30. 9. 1938 a 28. 10. 1945 s cieľom podpory boja Čechov a Slovákov za slobodu, alebo ktorý bol odplatou za akcie okupačných síl a ich prisluhovačov, nie je protizákonný, i keby bol inak trestný podľa zákona.“ Je veľmi zaujímavé, že táto amnestia bola ohraničená symbolicky do 28.10.1945 (na výročie vzniku ČSR), hoci vojna v Európe skončila kapituláciou Nemecka 8. mája 1945. Vysvetlenie je jednoduché. Povojnové pogromy a faktické bezprávie, ktoré sa nijako nelíšili od protižidovských počas vojny, a ktoré postihovali najmä nemecké obyvateľstvo (a skutočných, či domnelých kolaborantov), predsa nemôžu byť súčasťou demokratickej tradície! Obdobie od mája 1945 sa veľmi ťažko vysvetľuje všetkým tým demokratom, ktorí sa pýšia demokratizmom povojnového Československa a jeho predstaviteľov, a ktorí vehementne bojujú proti fašizmu, intolerancii, rasovému či národnostnému prenasledovaniu.
O Slovenskom štáte hovoria ako o vojnovom, takzvanom, vzniknutom z vôle Hitlera a nevedia mu zabudnúť pozbavenie občianstva a majetku 57000 Židov a ich následné odovzdanie Nemeckej ríši. Tí istí rozprávkoví demokrati však nechcú nič počuť o tom, že v mierových a demokratických časoch pozbavili občianstva a majetku, len na základe príslušnosti k národnosti, státisíce občanov vlastného štátu, státisíce ich vyhnali a deportovali, desaťtisíce zavraždili či umučili, desaťtisíce sú dodnes nezvestné. Aký je teda potom rozdiel medzi toľko zatracovaným fašizmom, nacizmom, komunizmom na jednej strane a povojnovou demokraciou? V dnešnej dobe sa zabúda na to, že k vtedajším reáliam – z dnešného pohľadu krajne nehumánnych praktík – patrilo presídľovanie celých národov, či koncentrácia národnostných skupín v koncentračných táboroch – čo nebolo len doménou Nemecka s jeho dodnes pripomínanými koncentračnými tábormi. Pritom sa z historickej pamäti vytratilo, že samotné koncentračné tábory vymysleli britskí kolonizátori pre Búrov v Afrike, počas 2. svetovej vojny do nich v USA umiestnili občanov japonského pôvodu – len na základe etnicity a úplne dokonalý systém koncentračných táborov prevádzkoval ZSSR so svojím systémom gulagov, ktoré fungovali ešte dlho po skončení vojny a svojimi neľudskými podmienkami a najmä počtom uväznených a umučených ďaleko prekonali nemecké koncentračné tábory.
Dôsledky zrušenia Benešových dekrétov
Je zrejmé, že Maďarskej Aliancii a jej nohsledom nejde v prípade Benešových dekrétov o nastolenie spravodlivosti a objektívneho historického hodnotenia. Naopak, ich neskrývaným cieľom je len zrušenie tých dekrétov, ktoré hovoria o pozbavení občianstva a najmä majetku a to výhradne Maďarov či Nemcov (spolu docielime viac?). A čo sledujú dosiahnutím tejto méty? Skonfiškované majetky by sa potom stali predmetom medzinárodných arbitráží, o ktoré by sa so Slovenskou republikou súdili pozostalí po skonfiškovaných. Ako by to dopadlo, je viac než jasné, pričom odškodnenia v astronomických sumách by boli zrejme tým najmenším problémom, reštitúcie rozsiahlych neraz šľachtických majetkov už problémom väčším. Naoko “vec spravodlivá,” no potom je nutne povedať aj povestné “B.” A to je tá vec, že Maďarsko či Nemecko ako porazené štáty sa vyhli reparáciám za vojnové škody spôsobené Československu. Víťazné mocnosti si uvedomili, že nemôžu zopakovať scenár ako po prvej svetovej vojne, kedy Nemecko uvrhli priam do bezvýchodiskového dlhového otroctva. Preto súhlasili s odsunom obyvateľstva v prípade Nemcov, alebo jeho výmenou ako v prípade Maďarska a Slovenska, čím sa malo zabrániť opätovnému vzniku konfliktov prostredníctvom národnostných menšín čoby piatej kolóny. Opomína sa tiež povojnová reslovakizácia, kedy neboli na repatriáciu vyčlenení tí občania maďarskej národnosti, ktorí dokázali svoj slovenský pôvod – a bolo ich cez 360000!
Československo dodnes oficiálne nedlhuje žiadne odškodné za ujmy Maďarom, ktorí tu ostali alebo boli presídlení do Maďarska, pretože oba štáty 25. júla 1948 uzavreli nulitnú dohodu, takzvaný Štrbský protokol, a jeho dodatok potvrdil zo strany oboch vlád „nezáujem na právach, pohľadávkach a nárokoch fyzických osôb maďarskej a československej štátnej príslušnosti“.
Ospravedlnenie za historické krivdy
Politikov Maďarskej aliancie tiež škrie, že sa vraj za povojnové bezprávie na Maďaroch nik neospravedlnil, hoci voči Nemcom sa tak udialo. Zjavne nevedia alebo nechcú vedieť o tom, že sa po roku 1990 na deklarácii o vzájomnom ospravedlnení sa intenzívne rokovalo, no tá stroskotala. Dôvodom bolo podľa vtedajšieho vrcholového politika F. Mikloška to, že Maďarsko sa odmietlo ospravedlniť za Viedenskú arbitráž a okupáciu južného Slovenska v roku 1938. Ospravedlnenia sú možné vtedy, ak dôjde k zmiereniu, či vzájomnému odpusteniu, ale tu nevidno žiadne kroky zo strany maďarských predstaviteľov už viac než 170 rokov. Zatykače, perzekúcie, ale aj popravy štúrovcov, prenasledovanie slovenských národovcov, likvidácia školstva, kultúrnych ustanovizní, terorizovanie detí v školách, ale aj beštiálne vraždy v mene maďarizácie – to všetko sa dialo už za existencie Uhorska. Napriek týmto zlým skúsenostiam československé úrady nepostupovali po vzniku 1. ČSR v tomto duchu, menšinové školstvo i jazykové práva, ba i úradné tlačivá ostali v maďarčine, na porovnateľnej úrovni v akej je to i v súčasnosti. Napriek tomu Maďarsko a maďarská menšina bola nespokojná rovnako ako dnes a pracovala proti republike, bojujúc za svoje „menšinové“ práva.
Keď dosiahla Viedenskou arbitrážou 2.11.1938 odtrhnutie južného Slovenska a časti Podkarpatskej Rusi a pripojenie k Maďarsku, žiadne menšinové práva Slovákom ani Rusínom, s ktorými dnes chcú vraj spolupracovať, nenechali. Naopak, slovenskí či rusínski exponenti sa museli zachrániť útekom a ktorým sa nepodarilo utiecť, boli následne mučení, väznení, alebo i zavraždení. Žiadne tlačivá v slovenčine či rusínčine, žiadne školstvo, žiadne práva, ale návrat pred rok 1918 s ešte krutejšou maďarizáciou a vyhnaním slovenských kolonistov a zabratím ich majetku. Len následný energický zásah slovenskej vlády a nastolenie tvrdej reciprocity (ktorá sa od tých čias už nikdy vo vzájomných vzťahoch neuplatnila a ako jediná slúžila na aké-také akceptovanie tých najmininálnejších práv pre Slovákov), ubránenie sa Slovenska voči agresii v tzv. Malej vojne od 23.3.1939 za pomoci len formujúcej sa desaťdňovej slovenskej armády, dobrovoľníkov a príslušníkov Hlinkovej gardy voči regulérnej maďarskej kráľovskej armáde, to všetko sú udalosti, ktoré sa stali základom pre neskoršie povojnové zúčtovanie, ktoré sa objavilo vo forme Benešových dekrétov. A napokon, treba vedieť kto bol agresor a kto obeť.
Vývoj ukáže, ako sa s otázkou Bemešových dekrétov napokon kompetentní v realite vyrovnajú. V dnešných neistých a turbulentných časoch je však ich spochybňovanie dláždením cesty ku kosovizácii vzájomných slovensko-maďarských vzťahov.
Štefan Mórocz
