Nepopulárnu transakčnú daň už ide naprávať aj samotný premiér, ktorý dosiaľ tvrdošijne odmietal ustúpiť, no všeobecný odpor ho donútil korigovať svoj postoj. Výpadok z výberu dane však bude treba nahradiť, takže logickým vyústením – a z pohľadu vlády najmenej boľavým – je návrh na zrušenie hneď dvoch štátnych sviatkov. Lepšie povedané – štátne sviatky ostanú zachované, ibaže sa zmenia na pracovné dni. Teda už nebudú dňami pracovného pokoja za ktoré zamestnancom prináležala plná mzda, hoci nepracovali, a tí, ktorí v daný deň pracovať museli, dostávali príplatky. Socialisti šetria – ako inak, na svojich voličoch. Tak vyzerajú povestné „istoty“. Bolo by to škodoradostné zadosťučinenie, lenže to by museli voliči socialistov najprv pochopiť, o čo ich „ochrancovia istôt“ pripravili.
Že za obeť padol práve 17. november nie je vôbec prekvapením, veď Fico, vtedy ešte agilný komunista sa vyjadril nedávno, že si ten deň ani nevšimol (a jeho voľakedajší arogantný predseda parlamentu P. Paška sa svojho času vyjadril, ako v dané dni nemrzol na námestiach, ale umne čas využil na kachličkovanie kúpeľne). Je teda logické, že pre vládu je pravdoláskarský sviatok obetovania hodný, hoci podstata sviatku neoslavuje inštaláciu ožralecko-kleptomanskej kamarily okolo Havla, ale skôr pád komunistickej totality. Tej, ktorej súdruhovia boli súčasťou a neskôr sa pretransformovali cez Stranu demokratickej ľavice až do kapitalistického Smerohlasu. Napokon celkom nedávno sa premiér s obdivom vyjadril o štátostranách v Číne a Vietname, čím si poťažkal na slovenské pomery, kde jestvuje toľko strán a utvoriť s nimi koalície je neraz zložité – hoci by sa mohlo zdať, že opak je pravdou, keďže Fico dokázal nahnať do vlády aj gazdu pravice Procházku, či Danka s Bugárom a dnes upratať kolegov Ferenčáka so Šalitrošom, či vyhovieť športovým poľovníkom okolo Ruda Huliaka.
17. november vo svojej podstate bol Deň študentstva, a že sa v našich končinách rozšírením hoaxu o smrti študenta Šmída (zahral ju a zinscenoval dodnes žijúci eštebák Žifčák ) 17.11.1989 začal riadený prevrat – o tom mohol náš premiér hovoriť práve teraz. Keby mohol a chcel. Tým by raz a navždy skoncoval s pravdoláskarskym mýtom. Ale zjavne nechce.
S rušením druhého sviatku to však bude zložitejšie. Aj keď sa vláda zastrájala obetovať cirkevný sviatok, také jednoduché to nebude. Rušiť vianočné, veľkonočné či novoročné sviatky je prakticky nemožné, dokonca ani Troch kráľov, kedy majú vianočné sviatky pravoslávni. Takže do úvahy pripadá nanajvýš júlový sviatok sv. Cyrila a Metoda, prípadne septembrová Sedembolestná Panna Mária, alebo novembrových Všechsvätých. Sviatky majú pritom hlbokú tradíciu a previazanosť so slovenskými dejinami. Oveľa hlbšiu ako marxistický 1. máj, porazené víťazstvo 8. mája, či slovenská národná pohroma z 29. augusta. A navyše, ako vysvitlo, cirkevné sviatky nemožno len tak rušiť – minimálne nie bez dohody s Vatikánom, s ktorým má Slovensko uzatvorenú štvrťstoročie medzinárodnú zmluvu.
Súdruhovia budú teda kvičať ako povestné svine na Schutzovom bitúnku. Ale už bolo veru načase zbaviť sa mýtov a lží, protinárodných deformácií, ktoré sú zasadené sťa povestné „kamene uholné“ do základov našej štátnosti – na hanbu – dodnes. Škodia a otravujú dušu národa, deformujú ju presne do formy, ktorej sme svedkami dnes – nebránenie a neváženie si vlastnej štátnosti, nízke či žiadne národné povedomie, vítanie cudzích ako spasiteľov, prekrúcanie dejín a glorifikácia boľševizmu či neomarxizmu.
Ak sa teda zbavujeme pravdoláskarského falošného sviatku, potom logickým vyústením by bolo zbaviť sa ďalšej hanby – a to konečne raz a navždy skoncovať s oslavou tzv. SNP, ktoré nebolo sviatkom ani za komunistov a na ktoré sa v prvých rokoch po jeho vypuknutí správne nahliadalo ako na slovenskú národnú pohromu. Preto aj vo voľbách v roku 1946 na Slovensku, kedy boli volebného práva pozbavení všetci skutoční aj domnelí ľudáci (a nielen oni), získala Demokratická strana 63,66% – čo sa nikdy potom ani predtým žiadnej slovenskej politickej strane nepodarilo. Kým komunisti – hlavná hybná sila povstania a najmä partizánov – získali len 30% hlasov – tak nevyzerá nálada v spoločnosti po „slávnom národnom povstaní.“
Až omieľanie lží – niečo na spôsob „denacifikácie“ podľa predstáv súdruhov – prinieslo želaný efekt – kedy sa dodnes oslavuje pohroma menom SNP. A práve dnes je šanca toto napraviť. Nazvime to pokojne ideologickou konsolidáciou – je už prepotrebná. A všetci tí, ktorí by chceli metať hromy-blesky a tvrdošijne zastávať pozície obhajoby tzv. SNP – dnes už je množstvo literatúry a dôkazov zbavených ideologických nánosov o tom, ako to v skutočnosti s hrdinským „SNP“ bolo. Len treba chcieť pravdu skutočne nájsť.
Pravoslav Kaltenbach
