Schladenie revolučnej horúčky

17. novembra 2020 sa naprieč Slovenskom, no najmä v Bratislave konalo počas dňa hneď niekoľko protestných zhromaždení proti opatreniam a štýlu vládnutia súčasného kabinetu. Odhaduje sa, že účasť na najväčšom zhromaždení (či prechádzke) v Bratislave bola v rozmedzí 15 – 25 tisíc. Podstatné je, že aj na iných miestach Slovenska sa spojili a (taktiež “ nepovolene“) zhromaždili stovky, niekde až tisícky oprávnene nahnevaných ľudí.

Zúčastnení prekonali nekonformnosť aktuálnej situácie, kedy štátna propaganda za výdatnej podpory médií ľudí odhovárala a odstrašovala od účasti na týchto protestoch. Minister vnútra a policajný prezident sa vyhrážali rozpustením a potlačením demonštrácií, minister obrany Jaroslav Naď sa ľuďom na Facebooku v komentároch vyhrážal, že budú pokutovaní sumou 1659€ za porušenie vládnych nariadení. O urážkach zo strany premiéra, ale aj iných viac či menej  podstatných osôb sa baviť ani netreba.

K žiadnemu rozpusteniu akcie neprišlo. Účasť bola tak veľká, že ak by sa o niečo podobné policajné zložky pokúsili, rapídne by to skrátilo počet dní, ktoré tejto vláde ostávajú do jej nezadržateľného konca. To všetko si kompetentní uvedomili a okrem naťahovačiek pred Úradom vlády (kde gumový projektil zo strany ťažkoodencov trafil do hlavy 15 ročného chlapca a demonštrujúci zranili jedného policajta) alebo zbabelého a násilného odvlečenia opozičného poslanca Andreja Medveckého pri stavaní pódia pre rečníkov, asi hodinu pred začiatkom zhromaždenia pred Prezidentským palácom, sa nič vážnejšie nestalo. Rozmetanie davu policajným vodným delom nepripadalo v úvahu a poslanec Medvecký bol počas blokády parlamentu, ktorej sa vo večerných hodinách účastnili tisícky ľudí prepustený a k davu aj prehovoril.

Režimistické postavičky a rozsievači paniky ostali v šoku. Násilné strety sa na hlavnom proteste nekonali. Dokonca aj jedinci, ktorí ohadzovali policajtov pred Úradom vlády boli ostatnými účastníkmi vypískaní a napomínaní. Ozbrojení, výbušninami opásaní revolucionári, akých avizoval minister vnútra Mikulec, neprišli. Protestu prakticky nebolo čo vytknúť. Niekto však po zhromaždení pred Úradom vlády vytvoril swastiku z horiacich sviečok, čo štátna propaganda za pomoci internetových hlasných trúb (Zomri, Mladí proti fašizmu) v stave absolútneho kŕča prezentovala, aby si aspoň pár skalných s jednoduchším zmýšľaním mohlo osvojiť a šíriť správy o včerajších udalostiach vo výlučne negatívnom svetle.

Smeráci, kotlebovci, Rostas, Harabin, komunisti, ale aj nahnevaní voliči Matoviča

Na námestí vedľa seba stáli ľudia naprieč politickým a názorovým spektrom. Komunisti, nacionalisti, vlastenci, smeráci, ale určite aj mnoho ľudí z iných táborov, podľa novinára Daga Daniša aj bývalých voličov súčasnej vládnej koalície, ktorí s aktuálnym stavom a trendom, akým sa situácia vyvíja, mení a zo strany kompetentných komunikuje nesúhlasia. Zrejme nikoho neprekvapilo, že sa zúčastnili aj rôzni politici či známejší zástupcovia rôznych ideových prúdov.

Vládni predstavitelia nič nepochopili. Nepochopili odkaz z námestí a odmietajú prijať fakt, že im ľudia hromadne a (možno naposledy) pokojným spôsobom vztýčili výstražný prst. Namiesto reakcie na požiadavky protestujúcich a snahy o zmierňovanie napätia či konštruktívny dialóg náš premiér blúzni o krádeži 17. novembra, o bromhexine s vodkou a minister obrany Naď sa na internete o demonštrujúcom dave vyjadril ako o psychopatoch, bitkároch a extrémistoch, s ktorými normálny človek nechce mať nič spoločné. Konštatujem, že ak sa ich prístup veľmi rýchlo nezmení, tak za každý ďalší masový protest a aj za prípadné násilnosti na ňom si budú môcť sami a rovnako budú niesť zodpovednosť za všetky prípadné škody na súkromnom či verejnom majetku. Bičovanie emócií v tak vyhrotenej situácii, rozdeľovanie skupín obyvateľstva a ich poštvávanie proti sebe našich terajších vladárov raz dobehne.

 

Čo, ako a s kým ďalej?

V mnohých ľuďoch sa po eufórii zo včerajška zapálil oheň, ktorý možno vyvolal pravú revolučnú horúčku. Je ale potrebné sa opýtať – vláda Igora Matoviča skôr či neskôr skončí, vieme čo bude ďalej?

Vladimír Mečiar, hoci sa nepovažujem za jeho fanúšika, sa podľa môjho názoru vyjadril celkom presne – toto spojenie vzniklo s jediným cieľom, zosadiť Matoviča. Keď sa cieľ podarí naplniť, zákonite sa musí rozpadnúť. Je viac ako potrebné si klásť otázky o ďalšom vývoji a intenzívne na ne hľadať odpovede – aj keď tie sa nikdy nerodia ľahko, pokiaľ majú byť skutočne efektívne a uspokojivé. Určite by nám nemala stačiť iba výmena osôb za iné. Nezabúdajme, že súčasná vláda bola pre mnohých nádejou, že po rokoch bačovania Smeru, ktorý je v hlavách mnohých ľudí spájaný s rozkrádaním ekonomiky, rozkladom právneho štátu a devastáciou národného povedomia sa konečne karta začína obracať – mylne.

Aj roku 1989 boli miliónové masy v Československu oprávnene nahnevané a protestovali proti režimu, ktorý ich desaťročia manipuloval svojou chorou ideológiou, držal ich vo vnútri štátu ako laboratórne myši a obmedzoval im ich práva a slobody. Po roku 1989, ako nás história učí, nastala toľko očakávaná zmena. Prišlo aj uvoľnenie napätia a neslobody – na druhej strane však aj uspokojenie s danými výsledkami a postupne sa vytrácal reálny záujem o veci verejné. Ak sme uvedomelý národ, tak tieto chyby nemôžeme zopakovať. Ak by aj došlo k väčšej či menšej zmene, nemôže to byť koniec, musí to byť začiatok. Našich zástupcov musíme kontrolovať o to intenzívnejšie, keďže máme živé skúsenosti z toho, ako sa vyvinie situácia, keď väčšina národa na predmetné témy rezignuje.

Rovnako považujem za potrebné sa zaoberať zmenou nezmyselného a nespravodlivého volebného systému, či možno samotného systému ako takého – veď nie Matovič vytvoril systém, ale systém, s našim láskavým dovolením, vyprodukoval Matoviča. Musíme si uvedomiť, že za 31 rokov od nežnej revolúcie nám v drvivej väčšine nastavenie systému vygenerovalo takých kandidátov a následných politických reprezentantov, s ktorými bola vždy časť verejnosti oprávnene nespokojná. Systém a dokonca aj samotné voľby sú nastavené tak, ako keby vám kalkulačka z príkladu 2+2 vypísala všetky výsledky okrem čísla 4.

Skupiny aktívnych jednotlivcov musia začať komunikovať medzi sebou a navzájom sa (priateľsky a s dobrým úmyslom) konfrontovať, aby skoncipovali a ponúkli alternatívu voči systému. Verím, že silné osobnosti a prirodzene rešpektované autority sa vyprofilujú samé aj bez toho, aby im k tomu pomohol marketing, politické tričko či samozvané označenie za zjednotiteľa alebo vodcu národných síl.

Nerecyklovať použitých politikov!

Mnohých možno svojim názorom nepoteším, ale dostatočná a toľko potrebná alternatíva tu momentálne nie je. To ale neznamená, že nikdy nebude. Bolo by totiž veľmi hlúpe, keby národ iba preto, že nechce Matoviča, uveril opäť Ficovi, ktorý v roku 2018 tvrdil, že predčasné parlamentné voľby by boli popretím výsledku demokratických volieb a dnes vyzýva k účasti na referendum o predčasných parlamentných voľbách. Mimochodom, v minulom volebnom období sa v parlamente niekoľkokrát hlasovalo o sfunkčnení referenda a odstránení nezmyselného 50% kvóra na účasť. Zaiste vás neprekvapí informácia, že poslanci Smeru, dnes aj Hlasu, ale aj SNS sfunkčnenie referenda počas svojej vlády nikdy nepodporili. Sám mnohokrát súhlasím s tým, čo momentálne predstavitelia týchto strán komunikujú. Mám však veľké pochybnosti o ich úmysloch a autenticite, vzhľadom na ich politickú minulosť a hlasovanie. Preto vyzývam Slovákov, aby si nenechali ukradnúť energiu zo včerajších občianskych protestov politikmi, ktorí hľadia výlučne na svoje vlastné záujmy.

17. november je podľa kalendára Dňom boja za slobodu a demokraciu. Mnoho ľudí, často i pamätníkov, hovorí po rokoch, z dlhodobého hľadiska, o podvode, klamstve a následných rozkrádačkách na našom národe a štátnom bohatstve. A tí ľudia tam vtedy tiež stáli a bojovali úprimne – rovnako ako je tomu teraz. Neurobme ako národ rovnakú chybu dvakrát a dajme 17. novembru skutočnejší, živší a aktuálnejší význam. Tú istú šancu dostávame každý rok, tak ju konečne využime!

Ako môže k zmene prispieť bežný občan?

Ani platné referendum a ani voľby, ktoré by všetky strany vládnej koalície poslali mimo parlament nám nepomôžu, pokiaľ sa nezmení každý z nás. Každý z nás totiž môže zmeniť svoj životný štýl, prístup k povinnostiam, všetci môžeme ovplyvniť svoje najbližšie okolie, pomôcť zvýšiť záujem o veci verejné, o národnú históriu, každý z nás môže pomáhať tomu, kto to

potrebuje, každý z nás môže ísť príkladom a bojovať s vlastnými neresťami. Postupne sme schopní prepracovať sa k celospoločenskej zmene. Je to ideálna predstava, ale aj keby sa naplnila iba časť z nej, bude to výrazné vylepšenie oproti súčasnému stavu.

Nič však nepôjde ľahko a rýchlo, každý musí občas vystúpiť zo zóny komfortu. Rýchle vzplanutie vášní a neuvážené zmeny často nemajú tendenciu z dlhodobého hľadiska priniesť veľa prospešného. Racionalita musí prevážiť nad vášňou a emóciami. Častokrát trvá napravenie situácie minimálne tak dlho, ako trvalo nastolenie daného stavu.

Marek Gábrik

 

Leave a reply

Close