Krvavá štiavnická štreka

Išli ste niekedy vlakom z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice? Ja nespočetnekrát. Počas študentských čias sa „Anča“ (ako sa vláčik bude asi navždy volať) vždy v piatok neznesiteľne vliekla, aby v nedeľu podvečer letela z Hronskej Dúbravy ako rýchlovlak. V boľševickej religiozite priam ikonická Trať mládeže. Občas ten nápis z betónových kvádrov na svahu pri Hronskej Dúbrave niekto očistí a natrie bielou farbou.

Propaganda mala možno zamaskovať tragické udalosti, ktoré sa odohrali na tejto trati len pár rokov predtým, ako začali mladí komunisti s dokončením prestavby tejto pôvodne úzkokoľajnej trate. Vypálenie obcí Kľak a Ostrý Grúň počas druhej svetovej vojny,  je dodnes neoddeliteľnou súčasťou mytológie tzv. SNP. Patrí k reliktom boľševickej ideológie v oficiálnej histórii Slovenska. Možno ste sa niekedy v duchu pýtali, či bolo nutné kvôli údajnej pomoci partizánom vypáliť dve dediny a popraviť jej obyvateľov. Na základe čoho vybrali práve tieto dve dediny? Čo predchádzalo tejto, dnes by sme povedali protiteroristickej operácii? Odpoveď nám ponúka titul Krvavá štiavnická štreka od vydavateľstva Guidemedia etc. Autorom je pán Štefan Wolf-Slameníkov, potomok nemeckých osadníkov, ktorí prišli na územie Slovenska po vpáde Tatárov vo viacerých, tzv. kolonizačných vlnách; na pozvanie uhorských panovníkov. Na Slovensku založili veľa nových dedín a banícke osady premenili na významné banské mestá. Osud potomkov stoviek z nich sa tragicky naplnil po vypuknutí SNP. Boľševickí záškodníci z NKVD vybičovali vášne aj v krajoch, kde slovenské a nemecké obyvateľstvo žilo po stáročia v porozumení a dobrých susedských vzťahoch. Aj okolie Veľkého Poľa – Hochwies a Píly –  Paulisch začali terorizovať tzv. partizáni. Dobrodruhovia bez tváre a svedomia. Domáci povaľači a boľševickí agitátori pod velením ruských komunistických diverzantov rýchlo pochopili, akým silným argumentom je zbraň pri riešení starých susedských sporov, domnelých krívd a dokonca aj zlých známok v škole. Prežitie obyvateľov oboch dedín záviselo na úrode, ktorú vydá kamenitá pôda.

Bol čas žatvy a v mnohých domoch chýbali silné chlapské ruky, ktoré bránili slobodu Slovenska na východnom fronte. Gazdovia a gazdiné mali preto iné starosti, ako nedobrovoľne-dobrovoľnú partizánsku mobilizáciu. Práve v tomto čase sa začína príbeh študenta Janka a jeho prvej, no nenaplnenej lásky Boženky. Z farbistých opisov svojrázu tohto tvrdého, ale krásneho kusu Slovenska a jeho obyvateľov, vyviera čistá láska autora k rodnému kraju. Je tak úprimná, ako len láska k rodnému kraju môže byť. Láska k pôde, lesom, stromom. Ale aj ku každodennej drine, kedy bola zem skropená potom a neraz aj krvou, aby uživila tých, čo sem prišli zďaleka. Prišli, lebo boli pozvaní. Aby vyorali prvé brázdy, postavili prvé domy a zasadili prvé stromy. Žili v mieri so susedmi a učili sa od seba navzájom. Boli si na osoh a spojili krv spoločným potomstvom. Na túto idylu, niekedy okorenenú gazdovskou hádkou a krčmovou fackou, sa však od 29. augusta 1944 znáša temný mrak zločinu. Zločinu založeného na obyčajnej ľudskej závisti a pomstychtivosti. Založeného na snahe obohatiť sa a zapáčiť novým mocipánom s červenou hviezdou, ktorí sľubujú raj na Zemi. Už čoskoro. Predchádza mu rabovanie, znásilnenia a ojedinelé krvavé incidenty v oboch dedinách a ich okolí. Ani nie mesiac po vypuknutí SNP sú muži prevažne nemeckej národnosti z obcí Veľké Pole a Píla, zatýkaní a transportovaní na železničnú stanicu v Žarnovici. Stanú sa súčasťou väčšieho transportu. Niektorí sa pokúsia o zúfalý útek. Sú okamžite postrieľaní partizánmi. Je sobota podvečer, 23. septembra 1944. Štyri dni strávia zavretí v preplnených vagónoch na prevoz ošípaných bez jedla a vody. V tomto čase sú vagóny prevezené do Zvolena, odtiaľ späť do Hronskej Dúbravy, kde sú natlačení do vagónov úzkokoľajky. Do osobného vozňa pre štyridsať ľudí ich natlačili stopäťdesiat, do malých nákladných dokonca po osemdesiat. Utrpenie sa znásobuje. Nákladné vagóny sú určené na prevoz karbidu a po poslednej vykládke nie sú vyčistené. Vplyvom prenikajúceho dažďa sa uvoľňuje metán. Ľudia sa začínajú dusiť, ich krik preniká železničiarom až do kostí a v ušiach im bude znieť do smrti. Vlak sa lenivo vlečie do Banskej Štiavnice…

Nie, neskončí sa to vôbec dobre. Ale utrpenie nevinných majstrovsky opísal autor a ja z úcty k mŕtvym a k nemu nebudem prezrádzať záver. Kniha je vo svojej útlosti krásna a smutná zároveň. Svoje miesto v knižnici našich čitateľov si určite zaslúži. V jej závere sa dozviete o podobnej udalosti, ktorá sa stala v Sklenom – Glaserhau, ale aj o tom, ako udalosti v Banskej Štiavnici vnímali očití svedkovia a tí, ktorým sa podarilo prežiť. Vraví sa, že ľudia rýchlo zabúdajú. Nie je to celkom tak. V pamäti majú navždy vyryté nielen mená svojich mŕtvych, ale aj tých čo vraždili. Možno sa niektorí z nich aj napriek vysokému veku tešia dobrému zdraviu a žijú v kraji kde páchali svoje zločiny. A po celý život ťažili z výhod hrdinských partizánov, ktoré ponúkal komunistický režim. Čo dodať na záver ? Po vypuknutí SNP, kedy bolo nemecké obyvateľstvo vystavené boľševickému teroru a masakrované na etnickom princípe, bolo konečne dokončené zorganizovanie a vyzbrojenie tzv. Heimatschutz-u, teda „domobrany“ fungujúcej v rámci Deutsche Partei, reprezentujúcej záujmy slovenských Nemcov. Heimatschutz sa aktívne podieľal na potlačení SNP, spolupracoval s Wehrmachtom, SS, Abwehrom a Hlinkovou gardou. Zúčastňoval sa aj odvetnej akcie v Kľaku a Ostrom Grúni. Na masakri v Banskej Štiavnici sa totiž podieľali mnohí „hrdinovia“ z týchto známych partizánskych dedín.

Začiatkom roka 2004 vydala Generálna prokuratúra SR pokyn na začatie trestného stíhania proti „neznámym páchateľom“ pre podozrenie z trestného činu vraždy. Páchatelia sa ho mali dopustiť počas SNP, keď v obci Sklené v okrese Turčianske Teplice vyvraždili 187 civilných obyvateľov – prevažne etnických Nemcov. Prokuratúra vydala pokyn na základe podnetu potomkov zavraždených z roku 2002. Spisové materiály s výpoveďami partizánskych vrahov sú archivované. Nikto z nich už nežije. Vyšetrovateľ z tohto dôvodu vyšetrovanie zastavil. V slovenskej historiografii absentujú práce, ktoré by potvrdili, prípadne vyvrátili odhad počtu zavraždených príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku – 1 200 osôb, ktoré po potlačení SNP uvádzali jej politickí predstavitelia. Z hľadiska legislatívy sa jednalo o občanov Slovenska, nakoľko etnickí Nemci nedostali automaticky tzv. „ríšske občianstvo“, ako tomu bolo napríklad v Čechách. Po skončení druhej svetovej vojny bolo zo Slovenska deportovaných viac ako 130 000 jeho občanov na základe príslušnosti k nemeckému etniku. Neexistuje žiadna organizácia, alebo občianski aktivisti, ktorí by tieto udalosti každoročne pripomínali v mainstreamových médiách. Opustené domy v obciach Veľké Pole – Hochwies a Píla – Paulisch dostalo po vojne z veľkej časti k dispozícii obyvateľstvo vypálených „partizánskych“ obcí. Raj na Zemi sľubovaný červenými komisármi v nich zrejme nenašli. Za všetko hovorí porovnanie údajov sčítania ľudu:

Rok 1919:

  1. a) Veľké Pole: 2 468 obyvateľov (z toho Nemcov 2 390)
  2. b) Píla: 1 828 obyvateľov (z toho Nemcov 1 652)

Rok 2012:

  1. a) Veľké Pole: 399 obyvateľov
  2. b) Píla: 144 obyvateľov

Táto recenzia na knihu Štefana Wolf-Slameníkova vyšla v Reconquiste č.11.

Karol Takáč 

Leave a reply

Close