Martin Lacko: Národohospodár Ján Klinovský a jeho tragické vojnové osudy

Ing. Ján Klinovský (1905 – 1944) patril už koncom 30.-tych rokov medzi popredných národohospodárov. Po vzniku Slovenskej republiky 14. marca 1939 sa stal predsedom Obilnej spoločnosti, jednej z kľúčových hospodárskych inštitúcií. Aktívne sa zapojil do protinacistického odboja. Patril medzi najbližších spolupracovníkov Karola Sidora, vyslanca SR vo Vatikáne. Cieľom tejto odbojovej skupiny bolo uchovanie slovenskej štátnosti po vojne, ba i úvahy o stredoeurópskej federácii s Poľskom a ďalšími štátmi, čo sa stretlo so zúrivou reakciou čechoslovakistickej londýnskej kliky Edvarda Beneša a jeho ministra Jána Masaryka, ktorí už boli v tom čase orientovaní stalinisticky. Únik informácií do Londýna spôsobil Peter Zaťko, ďalší z národohospodárov, ktorých kryla deravá totalita Slovenského štátu.

Vďaka tomu sa vo verejných funkciách udržali nielen exponenti prvorepublikového čechoslováckeho režimu, ale dokonca aj vyslovení odporcovia štátnosti či režimu, ako napr. komunista Laco Novomestský a iní. Samotný Klinovský zachránil mnoho Poliakov utekajúcich pred nemeckou okupáciou, spravodajsky aj finančne podporoval poľský odboj. Zaslúžil sa o záchranu materiálnych hodnôt pred Nemcami, keď zabezpečil povstalecké územie potravinami i financiami. Paradoxne sa mu za jeho úsilie partizáni odvďačili v septembri 1944 tak, že ho spolu s ďalšími (mimo inými aj kňazom – poslancom snemu A. Šalátom a zvolenským mešťanostom J. Ricottim) brutálne zavraždili na „katyňský spôsob“ – strelou do tyla na Hájnickom moste a ich mŕtvoly hodili do Hrona. Súčasne išlo o jedinú partizánsku vraždu, ktorej páchateľov chytili a potrestali samotní povstalci – zrejme aj preto, že poprava Klinovského vyvolala ostrú reakciu v samotnom povstaleckom vedení. Ostáva už v rovine špekulácii, či si Klinovský „povstanie“ predstavoval tak, ako napokon prebiehalo, keďže jestvujú indície, že bol úprimne rozčarovaný z tejto boľševickej občianskej vojny a pokúšal sa o návrat do Bratislavy. Azda aj preto musel skončiť tak, ako skončil – jeho telesné pozostatky sa ani nikdy nepodarilo objaviť. A tak má len symbolický prázdny hrob a na rozdiel od známych „odbojárov“ Zaťka, či Karvaša, nemá nikde ani pamätnú tabuľu, ba dokonca jeho meno ani nezaznieva.

Ako to už býva paradoxom slovenských dejín – Slováka skôr ocenia v zahraničí ako doma. I v tomto prípade v roku 2022 mu udelil poľský prezident za pomoc Poliakom štátne vyznamenanie in memoriam. V rodnej vlasti ostáva zabudnutý, už len z toho dôvodu, že bol obeťou partizánskej vraždy…