Martin Lacko: Národ s rozčesnutou identitou

Vypuknutie tzv. SNP v auguste 1944 si vyžiadalo tisíce zbytočných obetí. Okrem toho prinieslo aj rozčesnutie národa na tzv. dobrých a tzv. zlých. Komunistický režim si od povstania odvodzoval svoju legitimitu, preto o ňom nebola možná slobodná diskusia. Glorifikoval partizánov a budoval tzv. partizánsku legendu. Nepohodlní svedkovia boli umlčaní. Povstanie sa stalo vecou politickou, nie historickou.

Situácia sa zmenila až po roku 1989. V roku 1990 sa prvýkrát po takmer polstoročí naskytla príležitosť vysloviť plnú pravdu, prehodnotiť prekrúcané dejiny, nechať prehovoriť násilne umlčaných, vrátiť česť nespravodlivo pošpineným. Nádejný ponovembrový vývoj a spoločenská diskusia však bola udusená už v zárodku – schválením zákona o SNP ako štátnom sviatku už 29. augusta 1992, pred zrodom druhej Slovenskej republiky,  teda ešte počas trvania ČSFR. Znamenalo to pokračovanie v delení národa. Ako dokazujú dobové pramene, hybnou silou uzákonenia SNP ako štátneho sviatku boli bývalé štruktúry Komunistickej strany Slovenska – Strana demokratickej ľavice (SDĽ) a Slovenský zväz protifašistických bojovníkov (SZBD) – ktoré mali byť ako zločinecké organizácie po roku 1989 rozpustené a zakázané.

Pre čitateľa bude zaiste objavné, že na zachovaní mýtu SNP mala záujem prekvapujúco aj americká politika, ktorá lipla na existencii Československa a obávala sa tzv. slovenského nacionalizmu, teda suverénnej slovenskej politiky a tiež očistenia prvej Slovenskej republiky a jej činiteľov. Kodifikácia tzv. SNP znamenala, že druhá Slovenská republika sa prihlásila nie k slovenskej štátnej tradícii, ale k československej štátnej tradícii – so všetkými dôsledkami. Nebyť tejto americkej intervencie, keď americký veľvyslanec dokonca iniciatívne navštevoval v tom čase už okrajové podujatia počas výročí SNP a nechodil tam klásť vence aj so svojim zborom, samotná partizánsko-komunistická „tradícia“ by zakapala už v 90.-tych rokoch. Po jej zabetónovaní do základov druhej SR sa naopak stala fetišom, na oslavy ktorého sú každoročne vyčleňované enormné finančné prostriedky, čím ďalej, tým vyššie. To všetko pre budovanie a udržiavanie historického mýtu tzv. SNP. V ČR je zas umelo živený podobný mýt – o občanovi „humanistovi“ Havlovi.

Aj keď hlasovanie vo vtedajšej ešte SNR (a nie NR SR!) ukázalo výraznú prevahu zástancov SNP, nevyjadrovalo nálady v spoločnosti. Toto rozpoltenie odráža aj dobová tlač, ktorá bola v tom čase ešte slobodná a pluralitná. V rokoch 1990 – 1992 vychádzalo množstvo rôznorodých periodík a občan mohol vyjadriť svoj názor bez toho, aby sa obával prepustenia z práce či trestného stíhania.

Na základe článkov z dennej tlače a vybraných časopisov, domácich či exilových, ukazuje kniha širokospektrálnosť názorov a pestrosť hodnotení tzv. SNP. Predstavuje argumenty zástancov i odporcov, a tým dodáva podnety na uvažovanie, i nad hlbokým rozdelením nášho národa, ktoré trvá už vyše 80 rokov….