Ján Vojtaššák: Môj životopis

Biskup Ján Vojtaššák patrí medzi najvýraznejšie a najsvetlejšie osobnosti svojej doby – ešte ani neskončila 2. svetová vojna a už 23. marca 1945 naňho víťazní „synovia sveta“ vydali prostredníctvom komunistického povereníka vnútra Karola Šmidkeho nariadenie k jeho zaisteniu a 5. mája 1945 ho odvliekli z rezidencie do väzby. Po siedmych mesiacoch bol prepustený, hoci povereník školstva a osvety komunista Laco Novomestský v septembri 1945 poveril exkomunikovaného kňaza Jozefa Straku, aby v Prahe naliehal u diplomatického zástupcu Vatikánu vo veci odvolania biskupov „ktorí sa previnili proti slovenskej národnej cti a proti Česko-Slovensku“, pričom mal na mysli predovšetkým biskupov Vojtaššáka a Buzalku.

Námietky a obvinenia proti biskupovi Vojtaššákovi boli falošné, jedno však bolo pravdivé – že bol „odporcom socializmu.“ Nespravodlivé uväznenie komunistami ho utvrdilo len v tom, že ich zriadenie je nemorálne – smelo a presvedčivo odhaľoval lož a faloš marxistickej ideológie vo všetkých jej podobách, vystríhal pred „vlkmi v ovčom rúchu“. V dobe, kedy sa začal zavádzať komunistický fetiš glorifikácie povstania, ktorý trvá dodnes, varoval pred týmto iracionálnym kultom. V liste, ktorý poslal 13. júla 1947 všetkým slovenským biskupom, nazval povstanie pravým menom, ako „najväčší švindel a podvod, akým chce niekto ospravedlniť a zahladiť toto najväčšie nešťastie a hanbu, aké dakedy Slováka a národ v jeho dejinách stihli. Katolíci slovenskí „slovenského národného povstania“ v roku 1944 nikdy a nikde nech nespomínajú, ak nechcú, aby ich svet rozumný vysmial.“ Takéto postoje mu u komunistov priťažili ešte viac, takže po prebratí moci po februári 1948 ho už od nich nečakalo nič dobré. Najprv bol k nemu dosadený v roku 1949 tzv. vládny zmocnenec, ktorý kontroloval každý jeho krok a neskôr v júni 1950 došlo k jeho úplnej izolácii, ktorá bola zavŕšená násilným odvlečením do smutne presláveného väzenia-mučiarne v pražskej Ruzyni v septembri 1950.

Odvtedy až do svojej smrti v roku 1965 bol väzňom komunistického režimu,  komunistickou propagandou označovaný ako „najväčší zločinec v republike“ a 15. januára 1951 v rámci procesu s „troma zradnými biskupmi“ bol vo veku 74 rokov odsúdený na 24 rokov žalára a stratu občianskych práv, konfiškáciu majetku a pokutu 500 000 vtedajších korún… Po žalárovaní v hrozných podmienkach komunistických lágrov mu bol v roku 1956 trest prerušený zo zdravotných dôvodov, no na Slovensko sa však vrátiť nesmel a skončil na opačnom konci republiky v Charitnom dome dôchodcov v českom Děčíne… Tu však aspoň mohol prijímať návštevy – jednou z nich bol Viktor Trstenský, ktorý ho nabádal k napísaniu životopisu. Ten najprv rukopis zakopal a neskôr jednu kópiu rukopisu v roku 1968, keď sa nakrátko naskytla možnosť cestovať do zahraničia, odniesol do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Pobyt v domove dôchodcov však komunisti vyhodnotili ako rizikový a biskupa v roku 1958 opäť uväznili a presúvali po rôznych väzniciach. Priťažilo mu aj to, že do knihy z väzenskej knižnice, ktorá klamlivo pásala o jeho kauze, rukou dopísal vysvetlenia na svoju obhajobu, či priamo usvedčoval autora zo lži. Až v roku 1963, vtedy už 85-ročného, ho režim prepustil, aj to so sedemročnou podmienkou a tiež nariadeným umiestnením v domove dôchodcov – tentoraz v Suchohraboch pri Prahe, kde svoj životopis po sedemročnom prerušení dopísal. Práve tento rukopis je podkladom publikácie, ktorá vychádza pri príležitosti 60. výročia úmrtia biskupa Vojtaššáka. Nie je bez zaujímavosti, že proces jeho blahorečenia trvá už od roku 1996, hoci s ním súdený biskup Gojdič bol vyhlásený za blahoslaveného už v roku 2001…

Kniha prináša aj spomienky z mladosti na praktiky maďarizácie a neskôr Masarykovskej československej prvorepublikovej „demokracie“. Čo oba režimy spájalo, bolo potieranie slovenského národovectva, ktoré je v našich končinách prítomné prakticky dodnes…