Gabriel Hoffmann: Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov

Pozoruhodná kniha židovského konvertitu na kresťanstvo, ktorý sa podujal vydať svedectvo – jeho slovami: „…si prezident Tiso zaslúži, aby sme o ňom hovorili a písali len pravdu, svätú pravdu a všetkými prostriedkami pomohli odhaliť zlomyseľné, trestuhodné nepravdy, šírené o ňom jeho neprajníkmi a nepriateľmi slovenského národa.“ Autor pôsobil ako obvodný lekár v Snine, v auguste 1944 nastúpil do tzv. SNP, bol zajatý a umiestnený v tábore v Seredi, kde ho z transportu do Osvienčimu vyslobodil Dr. Jozef Štefánik. Z vďaky k prezidentovi Tisovi začal zhromažďovať dokumenty na jeho obhajobu.

Toto dielo obsahuje súpis temer 100 dokumentov prevažne z nemeckých archívov. Autori štúdie Gabriel a Ladislav Hoffmann mali byť, začiatkom roku 1947 pred započatím procesu s prezidentom SR Dr. Jozefom Tisom, ako svedkovia obhajoby predvolaní a vypočutí na národnom súde – svoju občiansku povinnosť nesmeli splniť, národný súd ich vypočutie odmietol. Dali si preto ako nevypočutí svedkovia náhradnú úlohu: na základe dostupných historických a archívnych materiálov, dokumentov v celoštátnych archívoch v Bratislave, Prahe, Budapešti, Viedni, Paríži, Vatikáne a predovšetkým v Berlíne stanoviť a charakterizovať profil kňaza, politika, diplomata, štátnika, mysliteľa, vedca, vlastenca, prezidenta štátu – človeka Dr. Jozefa Tisa.

Na základe citovaných dokumentov, diplomatických depeší, vyčítali a zistili, že Dr. Jozef Tiso urobil maximum toho, čo bolo v danej situácii možné. Kniha prináša aj zistenia, ako si z presídľovania židov na práce do Poľska vynútili Nemci presídľovací poplatok 500 ríšskych mariek (5000 vtedajších slovenských korún – zhruba ekvivalent súčasných 5000€): „Nevieme, kto z Nemcov prišiel na „geniálnu“ myšlienku. Pri prevode zárobkov, ktoré posielali slovenskí robotníci z Nemecka svojím rodinným príslušníkom, vznikla dlžoba Ríše voči Slovenskému štátu vo výške 25 miliónov mariek, teda 250 miliónov slovenských korún. Ak Slovensko zaplatí za každého žida 500 mariek, pri deportovaní 50 000 židov  bola by dlžoba anulovaná. A tak vlastne mzdu slovenských robotníkov v Nemecku zaplatil Slovenský štát. “ 

Nemenej zaujímavý je aj postoj ríšskeho vodcu SS H. Himmlera v reakcii na list prezidenta Tisu, v ktorom orodoval za zajatcov z potlačeného tzv. SNP, či vojenskom drancovaní civilov: „Ríšsky vodca SS považuje list štátneho prezidenta Tisu za bezočivosť. Iné slovo pre to nenachádza. On sám veľmi dobre pozná životnú úroveň slovenského ľudu, dopravného policajta s bielymi rukavicami, životnú úroveň mladých ľudí, ktorí zaplňujú ulice, pozná trhy plné ovocia, ktoré zmizne, len keď cez ulice vedú ruských zajatcov, pretože hodní slovenskí občania musia predsa svojim slovanským bratom ovocie kúpiť, pozná bohaté trhy plné so zeleninou, ktorá nenájde cestu do Nemecka. Ríšsky vodca doniesol z Bratislavy Führerovi aj jedálny lístok, a to z hotela, kde jedol, ktorého bohatý obsah a dĺžka je pre nás celkom nepochopiteľná. Ríšsky vodca SS považuje za možné, že povstania na Slovensku sú výsledkom práve tejto politiky. Má plné porozumenie pre to, aby sme zo zahraničnopolitických dôvodov Slovensko považovali za samostatný štát, a aby sme štátnemu prezidentovi preukazovali také pocty, aké patria hlave štátu. Medzi štyrmi očami však sa musí s týmto pánom hovoriť ostro.“ Teda samotný Himmler v tejto depeši z 24.12.1944 dokazuje životnú úroveň v Slovenskom štáte, ako aj to, že na rozdiel od ostatných štátov postihnutým totálnym nasadením pracovnej sily, či totálnej mobilizácie a vojny, bolo Slovensko výnimkou.

Kniha je doplnená aj o povojnové dokumenty – napr. list autora do novín „Hlas oslobodených“ ako reakciu na štvavý článok redaktora Kleina proti arcibiskupovi Kmeťkovi, ktorý svedčil v procese s Tisom nie podľa predstáv obžaloby. Zo svojho postavenia žida – hoci konvertitu – si mohol dovoliť písať aj do Katolíckych novín články na obhajobu prezidenta Tisa, ktoré samotné noviny zo strachu pred represiou zo strany „ľudovodemokratických“ československých orgánov „upravovali“.

„Pán Klein zabudol, že za celý čas nemeckej okupácie bola katolícka Cirkev jedinou nádejou židov? Zabudol, ako sme sa my, osoby židovského pôvodu, triasli obavou, aby katolícku Cirkev nepozbavili vplyvu? Zabudol, že sa medzi nami stále hovorilo, že sa nám aspoň niekoľkým podarí zachrániť si životy ak katolícku Cirkev neodsunú na vedľajšiu koľaj? Na toto všetko, tak sa zdá, pán Klein už zabudol!“

Tieto svedectvá nezostali bez povšimnutia dokonca za oceánom, a tak v čase politického odmäku na jar 1968 sa opäť začali objavovať v tlači – takže „poriadky“ prišiel robiť profesor z americkej University of Minneseta v Minneapolise – Joshayahu Jelínek a 16. augusta 1968 si vynútil v Kultúrnom živote zverejniť článok pod názvom Dlh slovenskej histografie.  Pod „dlhom“ myslel profesor Jelínek povinnosť Ladislava Hoffmanna, ktorého navštívil a intenzívne presvedčoval, aby prestal písať, uverejňovať úvahy a historické fakty o pozitívnom postoji Cirkvi k židom. Autor reagoval otvoreným listom z 19. augusta 1968: „….Obdobie rokov 1938 – 1945 je iba poslednou smutnou fázou obdobia, ktoré sa začalo písať v roku 1923 a vyvrcholilo po 10 rokoch prevzatí moci Hitlerom. Pýtame sa Vás, ako jedného z historikov svetového formátu, ktoré temné sily živili Hitlera? A či ste už napísali proti týmto neľudským, zákerným silám ohnivý protest, alebo či ste na ne aspoň prstom ukázali? Čaká na Vás na tomto poli ešte veľká práca.“

Najzaujímavejšou je potom autorova úvaha o zániku antisemitizmu. Tú napísal ešte v roku 1947, teda pred vznikom štátu Izrael: „….V živote židov chýba tento kladný prvok, a preto bude ich život a jednanie, spôsob zmýšľania, ich postoj k národu, k ľudstvu, ich morálka, náboženstvo a svetonázor, ich špeciálny život a z toho všetkého vyplývajúci zvláštny, odlišný spôsob včlenenia sa do okolitej spoločnosti, predmetom stálych sporov, sporov ideových a žiaľbohu i sporov vážnejších. Musíme otvorene povedať, že i židia sa musia podrobiť zákonitosti času a vývinu…. židia, keď chcú skoncovať s antisemitizmom… – musia asimilovať! Asimilácia ovšem neznamená dať si iba naliať na hlavu posvätenú vodu, asimilácia je biologický vývoj, trvajúci prinajmenšom 90-120 rokov…..a takto sa napraví 2000-ročná krivda, takto sa vyplní veľká vývojová medzera v živote židov, takto sa uskutoční veľké vyrovnanie medzi kresťanstvom a židovstvom, a len takto a nie ináč môže byť vykorenený 2000-ročný antisemitizmus….“ Aká je realita dneška, to dokumentuje temer 80-ročná existencia štátu Izrael so svojím režimom a systémom, takže volanie po asimilácii a premene judaistov  na kresťanských konvertitov sa nenaplnilo….