Popis
Jedna báseň bojovníka…
V minulom storočí medzi mladými ľuďmi bujneli rôzne subkultúry. Jedna sa popri násilí a sentimentálnom rekonštruovaní historických ideológií stíhala efektívne šíriť aj hudbou. Často vlastne nešlo ani o hudbu v pravom zmysle slova, skôr o naivné garážové pokusy pubertálnych exotov s umeleckou hodnotou blížiacou sa nule. Niet preto divu, že ak niekto z tohto davu vytŕčal a to tak, že naozaj výrazne, prirodzene „zbožštel“. George Burdi – alias John Eric Hawthorne si v deväťdesiatych rokoch svojou vrodenou charizmou a aktivitami postupne vybudoval pevnú pozíciu na čele radikálneho belošského hnutia v Amerike. Ukázalo sa však, že tak ako hnutie samotné i George bol zraniteľný a „systém“ našiel, zacielil a presne trafil jeho Achillovu pätu. Ako ste sa mohli dočítať v rozhovore v desiatom čísle nášho časopisu, po krátkej rekreácii za mrežami, mu súdom bolo zakázané stretávať sa s kýmkoľvek podozrivým z protištátnej činnosti. Dobrovoľne nasilu tak prerušil kontakty s niekdajšími súkmeňovcami, utiahol sa do ústrania a začal sa „hľadať“.
V nasledujúcej etape svojho života ochutnal „zakázané ovocie“ a to mu mnohí nikdy nezabudnú a ani neodpustia. Nemá význam sa k tomu obšírne znovu vracať, okolnosti snáď väčšina z vás pozná, alebo vás nezaujímajú. Napriek všetkému chcem vydvihnúť drzosť a odvahu vrátiť sa do povedomých koľají, vyzretejší, skúsenejší a hlavne opatrnejší, so zvláštnou schopnosťou niektoré veci pomenovať správnymi menami. Na koľkých „hrdinov“ z minulosti si dnes nik nespomenie a koľkí z nich sú schopní sa pozrieť do zrkadla a napísať, že sa za mnohé zo svojej minulosti hanbia? Mám skôr pocit, akoby sa určité prehrešky stali medzi „idealistami“ tolerovateľné, nevadia drogové excesy, rozličná kriminálna činnosť, to všetko bez čo i len slova ospravedlnenia. Sebareflexiu priatelia, nekúpime. Preto by radšej niečo (alebo rovno niekto) malo zostať zapadnuté prachom.
Burdiho návrat je takmer veľkolepý. Takmer osemdesiat minút vzbudzuje prirodzený rešpekt i obavy. Udržať poslucháčovu pozornosť bude „fuška“. Autormi hudby k devätnástim piesňam, z ktorých niektoré už poznáme zo sociálnych sietí, sú dvaja nemeckí muzikanti. Väčšinu z nich si spevák otextoval sám a v porovnaní s inými neofolkovými interpretmi, ktorým dávame na našich stránkach priestor, má Überfolk práve v tomto „navrch“. Nie práve najstráviteľnejšia porcia v dobrom slova zmysle monotónnej hudby totiž časom predsalen pomaly vniká pod kožu poslucháča. George vsadil na svoj charakteristický hlas, ktorý je dominantným prvkom celej nahrávky. Sekunduje mu éterický spev Cat Weiss. Už po pár vypočutiach mi v mysli zostala hlboká stopa po ľahko zapamätateľných gitarovo-klávesových kompozíciách, kombinovaných s jednoduchou rytmikou. Tento recept vlastne nie je výnimočný, ale funguje. Iní podobní hudobníci dnes väčšinou rôzne experimentujú. Ak vám však vyhovujú „konzervatívne“ postupy, ste na správnej adrese. Iste, chce to občas nutnú dávku trpezlivosti a stane sa, že po pár skladbách jednoducho prepnem na niečo svižnejšie a energickejšie. Bez mučenia priznávam, že keď si konečne nájdem čas na oddych a „mám svoj pokoj“, dokážem sa na týchto melódiách preniesť niekam mimo reality. S odstupom času vypláva na povrch pocit, že nie každá pieseň v tejto podobe zastáva svoje miesto adekvátne. Ono to tak býva, že ustriehnuť detaily na tak masívnej ploche býva ťažké, aj keď vyslovenej „vaty“ na albume veľa nenájdete. Rozhodne by som v budúcnosti doprial väčší priestor akustickým nástrojom, ktoré miestami neadekvátne nahrádza syntetizátor. Mám tiež pocit, akoby George v duchu svojej aktuálne životnej filozofie chcel vtlačiť skladbám pozitívnu auru, čo vôbec nie je v tomto žánri obvyklé. Skladba „This Death“ naznačuje, že práve klasická baladická poloha v jeho podaní znie prirodzenejšie a uveriteľnejšie.
Jozef Benedikovič
ÜBERFOLK,
78:27 min, VIR rekords, 2019
