Na velikána Ľudovíta Štúra si dnes vo verejnom priestore sotvakto spomenie – a ak, tak buď vo filme, ktorý je skôr fikciou o Adele Ostrolúckej, alebo v nedávnych maturitách zo slovenčiny, kde jeho výrok bol jednou z tém. O to viac potešilo, keď sa jeho podobizeň zjavila na billboardoch v nedávnych dňoch. Nadšenie však pominulo pri bližšom skúmaní veľkoplošných plagátov. Ich zadávateľom je totiž smutne známa iredentistická Rákóczi Szövetség – teda Rákócziho spoločnosť. Pre svoju kampaň teda použila, či skôr zneužila nielen podobizeň slovenského velikána, ale aj jeho výrok o vzdelávaní v materinskom jazyku.
Vzdelávanie v materinskom jazyku predsa nikto nikomu nezakazuje (snáď okrem niektorých maďarských samospráv na južnom Slovensku, ktoré odmietajú vytvoriť slovenské školy). Rákócziho spoločnosť však do maďarských menšinových škôl žiakov a rodičov priam verbuje – poskytovaním finančnej dotácie priamo od maďarskej vlády vo výške 100 000 forintov (tá zjavne konsolidovať nemusí, ak má na toto prostriedky). Svojim spôsobom je to korumpovanie rodičov s neskrývaným cieľom – dosiahnutia čo najväčšej národnostnej skladby maďarskej menšiny na Slovensku za pomoci maďarskej vlády.
Každý fígeľ má však aj svoje riziká – povestné čaro nechceného. A i v tomto prípade to nie je inak. V prvom rade za onen výrok bol na Štúra vtedajšou maďarskou vrchnosťou vydaný zatykač. Rákócziho spoločnosť sa teda znova strelila do nohy. Paradoxom je, že vďaka korumpovaniu rodičov tak do maďarských škôl masívne zapisujú svoje ratolesti najmä neprispôsobiví. Či takáto tvorba indomaďarov má mať súvis s hlásením sa k ázijským koreňom maďarstva a takto sa má posilniť onen vymiznutý gén, ostáva zodpovedať predovšetkým Rákócziho spoločnosti.
Na strane druhej, Rákócziho spoločnosť si zasluhuje poďakovanie. Korumpovaním neprispôsobivých rodičov tak uchraňuje slovenské školy od výčinov neprispôsobivého drobizgu voči ostatným prispôsobivým – príklady nechýbajú. Edukácia niekoho, kto nemá nielen základné hygienické návyky, nezriedka žije bez vody a elektriny je nesmierne ťažká, o šikanóznych praktikách nevraviac. Niet preto divu, že maďarskí rodičia pod dojmom týchto skúseností svoje deti radšej zapisujú do škôl s vyučovaným jazykom slovenským. To je to čaro nechceného, za ktoré si Rákócziho spoločnosť zasluhuje poďakovanie. Konečne sa tak vynára nádej, že maďarské deti sa na rozdiel od svojich rodičov a starých rodičov naučia aj úradný jazyk štátu v ktorom žijú.
Štefan Mórocz
