Tento príbeh sa naozaj stal. Za čias socializmu v istom podniku pracoval zaslúžilý odbojár – s vytetovaným číslom na ruke – ako nezmazateľnou spomienkou na pobyt v nemeckom internačnom tábore. Málilo sa mu však aj vedúcej pozície v podniku, aj výhod, ktoré si ako partizán v socializme užíval. A keďže jeho predkovia sa živili predovšetkým špekuláciami, skrze ktoré sa dostali k rozprávkovým majetkom, usilovne premýšľal, ako sa v navonok rovnostárskom socializme predsa len posunúť niekam vyššie.
Tak sa spriatelil so svojím hlavným nadriadeným. Nezostalo len pri zdvorilostných návštevách, či posedeniach v nejakých putikách, kdeže. Sme vedúci pracovníci, tak musíme mať nejakú úroveň! A tak sa priam víkendovou rutinou stali flámy v hotelových baroch, či na chatách. O zábavu nebola núdza, alkohol tiekol potokmi, ba i povoľné žienky sa našli. Všetko išlo ako malo, páni súdruhovia sa zabávali ako len sa vedeli a užívali si výdobytky svojho postavenia v systéme, ktorý tvorili. A potom raz znenazdajky priniesol potetovaný odbojár fotoaparát, nech sa ich flámy aj zachytia, nech je na čo spomínať, keď spomienky v pamäti už budú blednúť.
Samozrejme, tak to prezentoval on – v objatí so sporo odetými devami a veruže ho jeho nadriadený súdruh vedúci vďačne vo všakovakých pozíciách fotografoval. Keď už toho bolo dosť, potetovaný odbojár navrhol výmenu. Nadržaný a pripitý súdruh vedúci nadšene súhlasil a v chúlostivých polohách s necudnými žienkami sa nechal ochotne zvečniť na fotografický film. Flám dopadol nad očakávanie dobre.
Ale potom prišiel bolehlav. O niekoľko dní potetovaný odbojár doniesol súdruhovi vedúcemu obálku s fotografiami. Ten sa i zaradoval, no i zamrel, keď sa mu rozležalo už v triezvej hlave, čo sa môže stať, keď by sa fotky dostali do nepovolaných rúk – nielen jeho ženy, ale trebárs aj súdruhov z miestnej organizácie komunistickej strany, o iných ani nevraviac. Čo však bolo najhoršie, na fotografiách bol len súdruh vedúci, no na žiadnej nebol ten, kto ho na fotenie nahovoril. Na otázku, kde sú fotografie, na ktorých je i potetovaný odbojár, dostal lakonickú odpoveď: nuž, tie sa nepodarili, film sa osvetlil, vyšli len tvoje…
Od tých čias bol súdruh vedúci stále formálne na čele závodu, ale skutočným pánom sa stal potetovaný odbojár, ktorý si mohol robiť čo sa mu zachcelo – a aj to patrične využíval a zneužíval. Ale ako to už býva, s jedlom rastie chuť. Keď už čachrov a kradnutia bolo v podniku okato veľa, že sa nedali ututlať, tak to všetko prasklo. A naši súdruhovia si šli tentoraz užívať do iného hotela – podstatne nižšieho štandardu a ponúkaných služieb.
Príbeh z hlbokého socializmu by bol len úsmevnou epizódou, ak by nemal pokračovanie v dnešných časoch. A on mal i svoje predošlé epizódy. Každý má nejaké slabé stránky a ľuďom, ktorým zachutí moc sa ňou opijú natoľko, až stratia súdnosť a uveria vo svoju výnimočnosť a beztrestnosť. Vydieranie skrze prostitútky nie je ničím novým. Pri Epsteinovej kauze však nejde len o prostitútky, ale aj o skutočne beštiálne zvrhlosti typu pedofílie, sadizmu, vrážd a kanibalizmu. To, akého pôvodu bol Epstein a pre akú tajnú službu pracoval, je už len povestným zlatým klincom, ktorý ukazuje, že isté kruhy sa pre svoje záujmy neštítia akýchkoľvek zverstiev.
Andrej Bombala
