Samosprávy vraj nemajú financie. Preto musia zvyšovať dane z nehnuteľností, poplatky za odpad, zvyšovať nájmy za prenájom majetku miest, alebo obcí a naopak znižovať dotácie príspevkovým organizáciám – či športovým a záujmovým klubom, školským zariadeniam, alebo aj v sociálnej sfére. Ale predsa – jedna jediná vec v čase celospoločenskej ekonomickej krízy a uťahovania opaskov neznesie odklad. A tou je tabuľový fetišizmus. Priam s perverzným potešením si šovinisti a iredentisti kolíkujú svoje domnelé územie (a najviac sa snažia na miestach, kde tvoria ledva 15% obyvateľstva). Lebo zrejme zbytočná a nákladná výmena tabúľ je to najdôležitejšie, čo našu spoločnosť trápi.
Najnovší počin – kedy sa menia už aj názvy ulíc, a to tak, ako dokumentuje fotografia, predstavuje okrem výsmechu priam vlastizradu. Lebo načo bolo treba meniť plošne funkčné označenia, pričom tie slovenské sa zmenšili a popri nich sa objavili aj maďarské a ostali zachované aj pôvodné maďarské. Nie, toto už nie je Kocúrkovo. Toto je vážnejšie. Spolu s „náhodnými“ debatami o Benešových dekrétoch sa dostávame na tenký ľad.
Raz darmo. Odplatiť sa za zvolenie „prezidenta mieru“ Pellegriniho Maďarskej aliancii dodaním maďarských voličov má i takéto vlastizradné dohry. Smerohlasáci sa naivne domnievajú, že podobné snahy nepredstavujú nebezpečie. Alebo úmyselne riskujú s vedomím, že snáď to nedopadne až tak zle. Tak či onak, trpenie a živenie zbytočného splnomocnenca, ktorý arogantne ignoruje vôľu Slovákov z juhu Slovenska, len smutne dokresľuje realitu dnešných neistých časov.
Štefan Mórocz
