Turbulentný 17. november napokon nepriniesol nič zásadné, nech sa zástupcovia opozície akokoľvek snažili – a už vôbec nie generálny štrajk. Nešlo len o nepriazeň počasia, aj napriek tomu sa do ulíc vydalo dosť ľudí, no nie vôbec toľko, aby si z toho premiér Fico robil ťažkú hlavu – hoci vládla určitá nervozita.
Tá sa spustila najmä po kriedovom proteste študenta a následnej prednáške na popradskom gymnáziu. Dokonca ešte aj novinári denníka Postoj naleteli na to, ako to „Fico nezvládol.“ Aj čoraz viac rožky vystrkujúci A. Danko varoval premiéra, aby sa zbytočne nezahrával so stredoškolskými študentami – vraj sú to beztak nevoliči a tieto konflikty mu môžu len uškodiť. Navonok sa to tak i mohlo zdať – ibaže Ficovi išlo práve zjavne o eskaláciu napätia a konfliktu.
Je to už dobre známa smerohlasácka taktika, keď im tečie do topánok. Vyrútiť sa na oponenta obvinením z vojnového štvania (hoci ani náboj Ukrajine – a slovenské zbrojovky s účasťou štátu, dokonca vládnym ministrom zbrane veselo lifrujú), alebo zo zrušenia trinásteho dôchodku (hoci ako sa správne „preriekol“ poslanec Hlasu-SD, si dôchodcovia za 13 dôchodkov kúpia dnes menej ako predtým za 12). Táto stimulácia však smerohlasáckym voličom stačí. Fanaticky sa postavia za svojich smerohlasáckych tútorov a naďalej tvrdohlavo trpia ich prehrešky, na ktoré dopláca celá spoločnosť aj štát.
Toto rozdeľovanie spoločnosti sa však Ficovi môže škaredo vypomstiť. Posledný prieskum verejnej mienky zacielený na voličské preferencie mladých ľudí, ukázali priepastný rozdiel v porovnaní s celospoločenským mediánom. Podľa prieskumu by až 44,5% mladých volilo PS, a strany koalície dovedna zlomok – len okolo 13%. Takto protivládne naladené mladé voličstvo nebolo ani v roku 1998 pri živení protimečiarovskej hystérie – a to je už čo povedať.
Ficovi teda neostáva iné, len vyhrocovať situáciu. Je mu jasné, že z tohto tábora voličov sotva preberie, takže o to viac musí burcovať svoje osvedčené staré štruktúry, ktoré aj ostentatívne nazvážali straníci do Nitry na Agrokomplex 17. novembra 2025 – ako protiváhu opozičných demonštrácii. Opäť to nie je nič nové a znova len preberanie know-how karpatských demokracií rovnakého razenia – ako v prípade Orbána, či Vučiča. A opakovanie chýb, ktorých sa tieto karpatské demokracie dopúšťajú – ich vodcovia myslia len na seba a blízkych oligarchov, a po nich hoc nastane i potopa.
Maďarsko dlhodobo vymiera, Srbsko je na tom ešte horšie a Slovensko sa drží v červených číslach len vďaka ešte dobiehajúcej populačnej expanzii Indoslovákov. Spoločnosť ako vyšitá pre našich tvorcov krajších zajtrajškov – škoda, že len pre seba a svojich. Čo tam potom, že nám mladí odchádzajú bez vidiny perspektívy a zmeny pomerov – v zúfalstve sa obracajúc na progresívcov a veriac v ich politický zázrak, ako kedysi, keď masy naleteli dvojnásobným platom z dielne Dzurindu a Mikloša. Keď národ neposlúcha, treba ho vymeniť – zrejme touto marxleninskou poučkou sa riadi súčasná verchuška, a v záhrení sa už chystá na dovoz ucelenej moslimskej uzbeckej komunity – lebo tak sa bojuje proti nelegálnej migrácii – do psej matere!
Pravoslav Kaltenbach
