Slovenský historik Ján Steinhübel. DrSc. má na účte viacero kníh, z nich dve sú skutočne výnimočné: nezohnateľné Kapitoly z najstarších českých dejín: 531 – 1004 vydané Spolkom Slovákov v Poľsku (so svojimi kladmi a zápormi) a tiež Nitrianske kniežatstvo: Počiatky stredovekého Slovenska, ktoré sa dočkalo dvoch slovenských vydaní a jedného anglického. Aj toto jeho najväčšie dielo sa dočkalo chvály i hany.
Najnovšie Steinhübelovo dielo Veľká Morava a slovanský svet, vydané v roku 2024, patrí podľa nás spolu s predošlými dvoma knihami do trojice nateraz najlepších prác, ktoré tento vedecký pracovník Oddelenia stredovekých dejín Historického ústavu Slovenskej akadémie vied napísal.
Kniha obsahuje okrem nejakých samozrejmých náležitostí 12 hláv, pričom k najzaujímavejším a najobjavnejším patrí tá prvá: „Slovanský gens a jeho stred. Kniežací hrad, pohanská svätyňa, snem a trh“. Zatiaľ čo Česká republika sa skladá z Moravy, Čiech a kúsku Sliezska, a každá z týchto krajín mala svoj „stred“, Slovensko pozostáva z územia, ktoré v ranom stredoveku patrilo Nitrave, a preto má Slovenská republika na svojom území iba jeden prastarý stred – Nitru so Zoborom.
Naopak také Poľsko má na svojom území viac ako tri ranostredoveké „stredy“, keďže sa skladá z viacerých pôvodných krajín: Lechov vrch v Hniezdne pre Poľanov, mesto Vratislav a Sliezska hora (Ślęża, v niektorých knihách uvádzaná ako Sobótka) pre Slezanov, či Krakov pre Vislanov. V každom strede kniežatstva sa nachádzala pohanská svätyňa a po pokresťančení prvý kostol na území danej krajiny. Text tohto dobrozdania tak dopĺňajú fotografie z kmeňového stredu, ktorý je k Slovensku najbližšie: ide o súčasné vykopávky na mieste pohanskej svätyne a dnes už zaniknutého kostola sv. Michala v Krakove.
Tu sa dostávame k jednej z najprepracovanejších a zároveň pre slovenské prostredie najkontroverznejších hláv knihy, keďže Vislania boli pokresťančení rukou Svätopluka I. Hlava „Knieža alebo kráľ?“ sa venuje na Slovensku často pretriasanej otázke: veľkomoravský panovník Svätopluk I., ktorý najviac rozšíril územie štátneho útvaru a pokresťančil nejedného slovanského panovníka, bol kráľom alebo kniežaťom? Kým pre rodnovercov na Slovensku ide o nepodstatnú drobnosť, pre iných slovenských národovcov – predovšetkým rímskych katolíkov – je to posledné roky otázka kľúčová. Nebudeme prezrádzať a prenecháme závery na čitateľovi. Iba dodajme, že Steinhübelova argumentácia je v tomto smere nepriestrelná a veľmi pravdepodobne predstavuje bodku v mnohoročnej polemike o panovníckom titule Svätopluka. Podobne nepriestrelná je argumentácia o tom, ako sa pôvodne nazývala Bratislava (pred Maďarmi a Nemcami).
Čo tiež môže zaujať kresťanského čitateľa je hlava „Veľká Morava, slovanský svet a Konštantínov plán“, ako aj „Moravania, Chorváti a Bulhari v plánoch pápežskej kúrie“ či „Kresťanstvo medzi Veľkou Moravou a Uhorskom“. Určite sa takýto čitateľ nevyhne dumkám o tom „čo by bolo keby“. Rodnoverca isto zaujme „Počiatok panovníckej moci“ a „Vladykovia, kniežatá a kagani“.
Niektoré hlavy žiaľ pôsobia zmätočne, ako napríklad „Územný rozsah slovanských a neslovanských gentes“, v ktorej chýba vysvetlenie výberu: prečo sú priblížené zrovna tie slovanské a neslovanské kmeňe/národy, a nie iné? Pričom niektoré neslovanské sú opísané až príliš podrobne, no nevedno aký to má súvis s knihou. Zmätočne tiež pôsobí skutočnosť, že knihe chýba záver! Kniha síce končí záverom, avšak záverom poslednej hlavy „Hrady a župani na Veľkej Morave, v Chorvátsku, v českých krajinách a v Uhorsku“ a nie záverom knihy ako takej. Možno ide o chybu pri tlači.
Veľkým nedostatkom pre utváranie zdravého národného povedomia u mladých čitateľov je pridržiavanie sa názvoslovia, ktoré čiastočne vychádza z československej slavistiky, hoci štúrovci a neskôr veľkí slavisti a slovakisti 20. a 21. storočia ako Ján Stanislav či Šimon Ondruš dokázali (a slavisti v zahraničí považujú za samozrejmosť), že žiadni Slovieni (namiesto Slovenov) nejestvovali, a že aj slovo Slovania treba na mnohých miestach výkladu stredoeurópskych dejín nahrádzať slovom Sloveni.
Kým historici venujúci sa 20. storočiu za celý život nedokážu prečítať všetky pramene viažuce sa k dobe ich výskumu (noviny, rozkazy, osobné listy), historici raného stredoveku prečítajú všetky dostupné pramene aj za rok – umenie spočíva v tom pramene pochopiť a ako detektív spájať ich obsah navzájom a tiež s objavmi archeológov, národopiscov (etnografov) či jazykovedcov. V tom doktor vied Steinhübel skutočne vyniká a jeho knihy sa vďaka tomu oplatí – aj napriek výčitkám – čítať.
Nehľadiac na všetky zmienené proti má kniha viac za, a preto ju zodpovedne odporúčame prečítať si. Hlavne v dobe, keď aj tí najlepší majú čiastočne pokrútenú predstavu o ranostredovekom osude svojich predkov medzi Tatrou a Dunajom. Aj keď Ratkošovo dielo Slovensko v dobe Veľkomoravskej z našej knižnice nevytlačí. 🙂
Pre Reconquistu napísalo združenie Slovenská viera
TG: http://t.me/slovenska_viera
FB: facebook.com/slovenska.viera
IG: instagram.com/slovenska.viera/
