Po rokoch relatívneho pokoja spoločnosť čelí v rýchlom slede viacerým krízam. Najprv bezprecedentné časy covidu, vystriedané vojnou v susedstve, infláciou, nestabilitou, či hroziacim štátnym bankrotom, prehlbovaním chudoby a poklesu. To všetko ešte okorenené zavlečením zabudnutej slintačky a krívačky do našich končín na jar 2025 v súbehu s rozšírením žltačky, o hrozbe ktorej sa sporadicky objavujú správy v médiách.
Rozsah nákazy a jej nebezpečnosť si uvedomujú len tí, ktorí v jej ohniskách žijú. Iných akoby sa (zatiaľ) ani netýkala. Všetci sa upokojujú uisteniami, že ohniská (zväčša vybývané obydlia asociálov bez vody, WC, či haldami odpadkov do výšky okien s všadeprítomnými hlodavcami) sú identifikované a izolované. Zvyšok populácie si musí poradiť ako vie – a tak sa realitou stali opäť dezinfekcie v obchodoch, či výzvy k vakcinácii.
To všetko by asi malo stačiť – ak by sa ale teória opäť nezrážala s realitou. Na jar 2025 boli síce ohniská naozaj identifikované a izolované, lenže až po prepuknutí nákazy. Dovtedy infikovaní vírus nekontrolovateľne šírili – a v rozpore s vyhláseniami dokonca porušovali nariadenú izoláciu, pričom dokonca opúšťali na reverz infekčnú kliniku a potulovali sa nielen vo svojom okolí, či okrese, ale prakticky po celom kraji. Inkubačná 50 dňová doba prepuknutia choroby prekonáva onú 14 dňovú inkubačnú dobu covidu niekoľkonásobne, no kompetentní sa zjavne rozhodli pre model „premorenia“ populácie. Je potrebné dodať, že v súčasnej katastrofálnej situácii, ktorú si väčšina ľudí neuvedomuje, sa už veľmi nedá ani čo iné spraviť.
Keď sa začiatkom septembra prevalilo, že nákaza sa netýka len asociálov, ale preskočila už aj na bežnú populáciu, nervozita začala stúpať. Najmä po tom, ako sa nakazili prví známi, susedia, či rodinní príslušníci, teda žltačka už neostala len vzdialenou doménou asociálov, ale preskočila prahy domácností hygienickej majority. Prvé prípady prenosov postihli príznačné povolania – poštárky, či sociálne pracovníčky, ale následné šírenie medzi dôchodcami a bežnými ľuďmi ukázalo, že šírenie je možné už kdekoľvek – v obchodoch, cez kontaminované potraviny, či v prostriedkoch verejnej dopravy. Mieru hroziacej katastrofy si naplno uvedomujú len ľudia žijúci v najviac postihnutých regiónoch, ktorí už začiatkom septembra vzali útokom ambulancie s cieľom vakcinácie.
Prečo sa však vôbec zaoberáme touto nepríjemnou otázkou? Nie je to len tým, že o rozšírenie v populácii sa postarali naši spoluobčania z hygienicky málo podnetného prostredia – ako by sa vyjadril nejeden liberálno-demokratický ohýbač pojmov. Osadníci síce nákazu šíria skutočne dobre, ale oni sú len povestnou rozbuškou. Ak sa vrátime v čase a spomenieme si na jarnú epidémiu slintačky a krívačky, z ktorej zavlečenia najprv maďarská strana podozrievala pracovníkov farmy s egyptskými zamestnancami, potom môžeme uvažovať ďalej: nie náhodou v tomto čase začali aj prvé prípady žltačky? A čo zabudnuté ochorenia ako čierny kašeľ, záškrt, ovčie kiahne, osýpky či pásové opary, ktoré sa v našich končinách po rokoch hybernácie raketovo rozšírili?
Ak si to dáme do súvisu s tým, koľko indických, filipínskych, uzbeckých a ďalších ázijských pracovníkov nám začína po Slovensku nekontrolovateľne pobehovať, potom získame aj odpoveď na otázku, skadiaľ sa tu berú i tieto dávno porazené a temer vymiznuté choroby. Samozrejme, túto možnosť nik z kompetentných ani len nespomenie a nepripustí. Kým zavlečenie sršňa ázijského do Európy z Ázie so všetkými negatívnymi dôsledkami je priznaný fakt, ľudská migrácia je vykreslená ako nutné zlo v rámci globalizácie a udržateľnosti kapitalistického systému nízkych miezd a vysokého zisku.
Téme sme sa venovali aj tuná:
Pravoslav Kaltenbach
