Násilie na ženách sprevádza vojny od nepamäti – zatiaľ čo niektoré armády sa tohto druhu násilia temer nedopúšťali,1 iné sa zločinov dopúšťali a na ich počínanie sa pozabudlo,2 niektoré armády sú zas násilím na ženách doslova povestné.3 V roku 2012 uzrel svetlo sveta taliansky dokumentárny film Cassino 1943: Devět měsíců v pekle (Cassino: 9 mesi all’inferno) od režiséra Fabia Toncelliho, ktorý sa snažil v priebehu necelej hodiny priblížiť divákovi priebeh surovej bitky o Monte Cassino počas druhej svetovej vojny. Keďže jednej bolestivej stránky tejto bitky (a talianskeho ťaženia celkovo) sa dokument dotýka iba okrajovo, prinášame našim čitateľom preklad časti článku, ktorý vyšiel v USA na prelome tisícročí4 – jeho cieľom bolo poukázať na to, ako sú vybrané vojnové zločiny pred širokou verejnosťou cielene zatajované.
Dovoľte mi, aby som vám rozpovedal príbeh jednej skupiny obetí – skutočných obetí – z čias druhej svetovej vojny, o ktorom ste z pochopiteľných dôvodov nikdy nepočuli. Spojencom – silám demokracie a rovnosti – sa v máji 1944 nakoniec podarilo vytlačiť nemecké vojsko z Monte Cassina v Apeninách stredného Talianska potom, ako kláštor zo 6. storočia bombardovaním premenili na ruiny. So Spojencami postupovali aj marockí vojaci – už vtedy chceli vo svojich ozbrojených silách „rozmanitosť“, chceli ukázať svoju vieru v rasovú rovnosť. Maročania boli síce sťa vojaci priemerní, ale zato naozaj prvotriedni pri podrezávaní hrdiel zajatcom, keď už bolo po boji. Tiež boli celkom dobrí pri znásilňovaní civilistov. V noci po bitke o Monte Cassino sa Nemci slušne stiahli. 12 000 vojakov z marockej divízie opustilo svoj tábor a prehnalo sa skupinou horských dedín v okolí Monte Cassina. Znásilnili všetky tamojšie ženy a dievčatá, ktoré sa im dostali do rúk – približne 3 000 žien vo veku od 11 do 86 rokov. Zabili tiež 800 dedinčanov, ktorí sa snažili chrániť svoje ženy. Viac ako 100 žien na následky znásilnenia zomrelo.
Obyvatelia týchto horských dedín sú potomkami starovekých Volskov, čo bol kmeň predrímskeho obdobia Talianska, a ich ženy sú známe tým, že sú vyššie a pôvabnejšie ako iné ženy v tejto časti Talianska. Marockí vojaci vybrali najkrajšie dievčatá na skupinové znásilnenie – vytvárali sa dlhé rady Maročanov tmavej pleti, ktorí čakali, kým sa dostanú na rad, zatiaľ čo ďalší Maročania držali obete. Dve sestry vo veku 15 a 18 rokov boli znásilnené viac ako 200 Maročanmi každá. Jedna z nich na následky znásilnenia zomrela, druhá strávila posledných 53 rokov svojho života v psychiatrickej liečebni. Maročania po dedinách znásilnili dokonca aj niekoľkých mladých mužov a zničili väčšinu budov, ukradli všetko cenné.
Je zaujímavé, že tento záťah našich zdvorilých farebných spojencov zo Severnej Afriky nebol spomenutý vo väčšine prác venujúcich sa bitke o Monte Cassino, ktoré od konca vojny vyšli. Dokonca ani na dejiny zamerané knihy vydávané Ministerstvom vojny USA nespomínajú, čoho sa v horách Maročania na talianskych dedinčanoch dopúšťali.5
Preložil: Daniel Halaj
1 MIČIANIK, Pavel: Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 – 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. Banská Bystrica: Dali-BB, 2008.
2 ROBERTS, Mary Louise: Válka a chtíč. Sex a američtí vojáci za II. světové války ve Francii. Praha: Grada, 2014.
3 GEBHARDT, Miriam: Als die Soldaten kamen. Die Vergewaltigung deutscher Frauen am Ende des Zweiten Weltkriegs. Mníchov: DVA, 2015.
4 PIERCE, William: The Women of Monte Cassino. In: Free Speech, July 1997, Volume III, Number 7.
5 Podrobnejšie viď napr. Associazione Nazionale Vittime delle Marocchinate (pozn. prekl.).
